Sedeli sme oproti sebe v malej útulnej kaviarni vysoko v horách a okrem pukania dreva v krbe nebolo počuť takmer nič. Tie minúty mali chuť večnosti. Teda... Ak by mala byť večnosť takáto, pokojne by som ju chcela aj hneď.

Po čase mi vzal ruku do dlaní a obzeral si ju, akoby ešte nič krásnejšie nevidel. Znova sa mi pozrel hlboko do očí a pôsobil, akoby tam našiel zdroj neutíchajúceho šťastia. V tej chvíli už som slzy nedokázala udržať a s potláčanými vzlykmi som sa pozrela do okna, na neutíchajúci pohyb tam von.

Šialený pocit neutíchajúceho, večného šťastia a pokoja sa horko miešal s bezmocnosťou, či skôr bezmocnou beznádejou. V jednej sekunde sa dá nájsť všetko, všetko a zároveň to aj stratiť.


Čo teraz? bolo jediné, o čom som dokázala v tej chvíli premýšľať. Zdalo sa, že on už nebol schopný ani toho...


Mali sme tam ísť, aby sme prišli na nejaké riešenie. Hocijaké. No už prvej chvíli nášho stretnutia bolo jasné, že nie sme schopní niečo urobiť. Neboli sme schopní jeden druhého nechať ísť.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
ssnehulienka  15. 3. 2013 19:26
Screenshot
2 
fotka
primadonna  15. 3. 2013 20:59
dosť dobré, ale na môj vkus krátke, T.
Napíš svoj komentár