O tomto som vždy bola presvedčená. Zrejme to zapríčinili všetky tie z reality vytrhnuté príbehy... Avšak neviem, či som v to len verila, alebo ešte verím.
Vždy som bola veľký idealista. A veľmi naivná. Jedno s druhým pekne ruka v ruke. Úspešne som sa dostala cez niekoľko nešťastných "lások" a stále som bola priam presvečená o tom, že niekde po svete behá ten skvelý chalan so všetkými tými modelovými vlastnosťami.
Teraz už viem, že taký muž neexistuje. Na svojej ceste za hľadaním šťastia som spravila krok v pred tým, že som zistila, že možno žiadny ideálny nie je, no existuje nejaký približujúci sa môjmu ideálu a s chybami, ktoré pre mňa nebudú neprekonateľným problémom.
Nie som si istá, či je to ten človek, na ktorého mi toto obdobie tento opis sedí. Možno. Ktovie. Ďalšia užitočná vec, ktorú som si na ceste životom uvedomila je: NEPLÁNUJ. Načo? Toľko sa tešíš, toľko v to veríš, aby si sa potom mohol sklamať. Ak to má prísť, príde to aj bez toho...
Pre mňa ale v poslednej dobe vyvstáva jedna dôležitá otázka. Existuje šťastný koniec? Môžu žiť dvaja ľudia spolu celý život v šťastí?
Nechcem, aby sa mi na toto niekto snažil odpovedať. Odpoveď si musí každý určiť sám a podľa toho sa predierať životom. Viem, že tú odpoveď nájdem. No dovtedy ma to znepokojuje...
Existuje vcelku opodstatnená, avšak stále teória, že čím sme starší, tým menej veríme na veci ako "Láska všetko prekoná". Asi tým, že všeobbecne platí, že čím sme starší, tým viac vzťahov, sklamaní, šťastia, pádov a vzletov sme prežili. Možno o rok už budem vedieť, že nič nie je také krásne ako som si to kedysi vysnívala. Možno. Možno zachvíľu stratím vieru v lepší zajtrajšok, v lásku, v šťastný koniec,... Možno jednoducho stratím vieru.
Byť vo vzťahu s o tri a pol roka starším človekom mi poskytuje aj ten druhý pohľad. Reálnejší, skúsenejší a o čosi pesimistickejší. Možno to je obraz mňa o pár rokov. Možno naopak vôbec nie. Kto vie, na základe čoho sa ľudia menia...
Bola to pre mňa rana pod pás cítiť, že ten človek, možno síce verí v lásku, ale hovorí veci ako "takto to bude lepšie". Neustále ma to mätie, pretože na jednej strane má možno ako starší a skúsenejší pravdu. Na druhej strane sa však na neho hnevám, že vlastne zahadzuje naše sny, predstavy,... naše všetko, našu lásku niekam preč. Bez toho, aby sme to skúsili... Tento stav ma vyčerpáva. Vyčerpáva ma pozerať sa na veci z dvoch uhlov zároveň. No ako som aj jemu veľa krát povedala:
Verím v lásku. Verím, že ak je to, čo je medzi nami ozajstné, že to pôjde. Že to dáme.
Nehanbím sa za to, že som mladá a(ešte) verím v lásku a všetko to naokolo. A som odhodlaná za to bojovať, kým to len pôjde. Zvlášť keď sa mi do života priplietol človek, ktorý mi dal celkom dobrú predstavu o tom, čo je to šťastie. Ľúbim ho. Hlbokým a oddaným citom. Toho človeka chcem urobiť šťastným... A takýchto vecí by bola škoda vzdať sa... A tak verím, že nebudem o to celé chcieť bojovať len ja...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kikuska7
22. 7.júla 2012 21:46
Držím palce
2
nenechaj si zobrať vieru. ani mnou, ani nikým iným. to je to, čo som ja v živote nespravil...
Napíš svoj komentár