V prítmí tvojich kriviek 3

„Veronika ?“
Mlčala...
„Vevuš ? Zlato ?“
„Hm ? Prepáč, premýšľala som...“
Jemne chytil jej bradu a zdvihol jej tvár, aby sa na neho pozerala. „Čo ku mne cítiš ? Ale... Vážne prosím, nerob si teraz srandu, buď úprimná.“
„Vieš...“ usmiala sa. Nenútene. „Vieš aká som zlá. Vieš čím som si prešla. Vieš že to so mnou nebudeš mať ľahké, a predsa ma ľúbiš, ako si sám povedal.“
„Bože...“ prebleslo Martinovi hlavou „určite ma odmietne... Čo iné som ja blb čakal ?“
„Hm... Takže to znamená že...“ začal Martin. Neúspešne.
„Ticho ! Neprerušuj ma !“ Veronika fackou umlčala Martina. Nebola silná. Bola jemná. Nežná. Len nech je ticho...
„Prepáč“ povedali obaja naraz.
Veronika sa rozosmiala. Martinovi do smiechu vôbec nebolo. Stále sa bál, že ju stratí. Bál sa stále viac a viac.
Veronikin smiech utíchol. Vážne sa na Martina pozrela. Videla strach v jeho očiach. Strach o to, čo bude. Bál sa toho čo povie. Cítila to...
„Vieš že mám nad tebou výhodu ?“ povedala mierne pobavene „vyložil si mi tu srdce ako prvý. Nemyslíš, že to bola chyba ?“
„Prosím, nehraj sa so mnou...“ Martin sa rozosmial. Nervózne. Veľmi nervózne. „Nezneužiješ to. Nie si zlý človek. Máš dobré srdce. Len sa chrániš, preto si taká.“
„Úžasné, ako ma prekukol... Ako sa mu to podarilo ?“ Veronika mlčky a s úžasom pozerala na Martina. Znovu sa usmiala.
„Máme dosť podobné myšlienkové pochody. Tiež som ti chcela povedať, čo k tebe cítim.“ Veronikina tvár zvážnela, pohľad uprela do zeme. „Vieš...“
„Som v riti ! Som debil... What have I done ?!“ v tom okamihu prebleslo Martinovi hlavou „URČITE ma odmietne...“ Sklonil hlavu. Zavrel oči.

Vykĺzla mu slza. Len jedna. O to horšie. V jednej slze sa skrývalo všetko utrpenie, všetko žiaľ, všetok smútok... Tá slza bola sama. Bola čierna. Bola temnejšia ako bezmesačná noc. Opustila ho všetka nádej.

Myslel, že je všetko stratené...

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu