Martin sa bez slova postavil. Vyhŕkli jej slzy do očí, strach zvíťazil. Chytil Veroniku za ruku. Postavila sa k nemu. Tíško plakala. Veľmi sa bála. Bála sa že ho stratí. Bála sa, že sa k nemu zachovala zle. Veľmi zle. Zachovala sa zle. Chránila sa. Vedela že ju to neospravedlňuje, ale bol to dôvod. Pristihla sa že tíško plače. Privinula sa k Martinovi. Cítila, že na jej hlavu padajú slzy. Pozrela sa hore, plakal aj Martin.
Silno ho objala. Martin ju odsunul. Vzlykla, čakala že povie aby odišla. Nespravil to. Jemne ju pohladil po vlasoch. Utrel jej slzy z tváre a pobozkal ju. „Neplač mi tu...“ usmial sa „Ľúbim ťa... Neviem čo cítiš, neviem či aj ty mňa, ale je to tak. Ľúbim ťa!“
Veronika sa rozplakala úplne. Sadli si v objatí. Martin ju tíšil, Veronika plakala. Bola šťastná. „Ak mu ublížim, asi sa zabijem... Nezaslúži si to. Je veľmi dobrý. Ľúbi ma... Čo viac si môžem priať?“
Sedeli. Plakala. Martin čakal. Plač ustával. Z odchádzajúcim prívalom Veronikiných emócií prichádzal na Martina stres. „Čo mi povie ? Ľúbi ma ? Vystre ma, keď povie že nie!“ Sedel. Čakal. Hladil Veroniku po vlasoch. Miesta sa vymenili. Martin sa stresoval, Veronika premýšľala.
Sedela a premýšľala...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
soraya
29. 1.januára 2012 11:40
prepáč, toto ma strašne pobavilo, kopec romantiky a v tom: "vystre ma, keď povie, že ne"
3
heh,hej tá veta ,že vystre ma to bolo super-to sa trošku nehodilo tam ,ked taká romantická chvíľka
Napíš svoj komentár