V prvaku na strednej som sa zoznamila s kopou skvelych ludi...Kedze od mala mi sebavedomie dodavaju tak akurat moji rodicia ...povazovala som za obrovsky uspech, to ze som si ziskala novych kamaratov, ktori mi dali najavo, ze nemam dovod sa podcenovat. Neskor ma dokonca dve moje nove spoluziacky zoznamili s jendym chalanom.Predtym som chodila myslim s dvoma...ale to sa neda nazvat vztahmi, pretoze moja inteligencia sa rovnala veku (ktory bol dost nizky)...V jeden vecer oslavovala moja (teraz najlepsia priatelka) narodeniny... a velmi trvala na tom, aby som prisla. Niekolkokrat som prijatie pozvania na oslavu zrusila ale nakoniec ma ukecala a ja som prisla.Vecer prebiehal uzasne...blzsie som sa zoznamila s tym chalanom s ktorym ma zoznamili uz skor moje spoluziacky...a strasne sme si padli do oka...pamatam sa..ako by to bolo dnes co mi jedna kamaratka vravela, ze nam dava tyzden...no...nebol to tyzden, ale takmer dva roky...bol to vztah, do ktoreho som vlozila uplne vsetko...konecne som citila aky je to pocit, ked je clovek milovany...Do tohto chlapca som sa bezhlavo zalubila...a videla som dokonca v nasom vztahu buducnost...Kamarati na nas pozerali ako na idelany par, ktory sa nikdy nehada ...avsak pomaly to zacalo upadat...prisli problemy a obaja sme mali hlavy plne svojich starosti, uz sme si jeden druheho tak nevazili...spraval sa ku mne strasne flegmaticky...a mozno aj ked to tak necitil...mala som pocit, ze ma neluby a tak city vo mne zacali chladnut.Neskor som sa zoznamila s jednym chalanom, ktory mi ukazal to, ze na zivot sa da pozerat aj uplne inymi ocami...bola som z neho vedla pretoze hned v pry vecer co sme sa zoznamili nebolo ani na 10 sekund ticho.A preto som sa rozhodla, ze ja vlastne nechcem s nim uz chodit, pretoze aj ked som ho lubila citila som, ze nas vztah mi sposoboval akurat depresie.Ked som sa s nim rozchadzala ..obaja sme plakali...ale stale som si do hlavy davala myslienky,ze takto to bude lepsie pre oboch...ze su veci ktorymi sa ranime obaja...dva a pol mesiaca sme sa stretavali ako kamarati...takmer kazdy den ale bolo to len o priatelstve...aj ked on mi tvrdil, ze ma ma stale rad.Jedneho dna mi povedal, ze si nasiel nove dievca a mna to zobralo este asi ako Nic! Prvy tyzden som takmer nespala.Hned na dalsi vikend co mi to oznamil,ze ma novu priatelku som mu povedala, ze ho strasne lubim a ze chcem, aby sme to skusili este raz s malou dusickou ze bude suhlasit.v ten vecer mi povedal, ze je velmi stastny a ze hned na druhy den sa s tou holkou porozprava...ale neporozpraval sa s nou ani na druhy ani na treti den.Cez tyzden mi oznamil, ze potrebuje porozmyslat, ze si nieje celkom osty, ci sa chce eeste ku mne vratit.O dva dni na to mi povedal, ze sa rozhodol pre nu...bol to stvrtok...Jedna moja kamaratka ma pozvala, aby som sla k nej v piatok spat a aby sme si vyrazili...tak som dosla...no ked sme sly do nasho oblubeneho podniku bol tam on aj so svojou novou priatelkou...cely vecer sa oblyzovali a hadzali na seba zalubene pohlady...obaja boli zmontovani (a vravi sa, ze vraj v opilosti je clovek uprimny...)Ten moj byvali si ma vobec nevsimal...bola som mu uplne ukradnuta a mne to rezalo srdce...mala som pocit, ako keby mi nikto rozpilil dusu a hodil ju do kosa.

Ja viem...Je to moja chyba, prakticky ved som si vsetko sposobila sama...Ja som sa s nim rozisla...Uz su to tri mesiace co chodi s tym dievcatom a kazdym tyzdnom sa ku mne sprava chladnejsie...Moji priatelia mi tvrdia, ze je to takto lepsie...no niekedy som z toho tak deprimovana, ze vlastne zabudam preco som sa s nim rozisla...teraz ked sa s nim niekedy stretnem nieje to ten chlapec kotremu som darovala, takmer dva roky mojho zivota strasne sa zmenil (a urcite aj ja)...prezili sme spolu prekrasny cas ktory tak strasne boli.

Niekedy si mylsim, ze som velmi silna (citam v poslednej dobe same psychologicke knihy, ktore i dodavaju sebavedomie), ale vzapati pridu okamihy, kedy skutocne nevykryvam situaciu...nehorazne ma boli pohlad na ich dvoch ako sa stiskaju aj ked sa snazim vyhnnut sa takemuto pohladu.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
tinka246  4. 2. 2008 18:15
no smutny pribeh...az som plakala ked som ho citala ..ale hlavu hore..zivot ide dalej..
2 
fotka
anjelik4195  4. 2. 2008 18:27
dost smutne ale zapamätaj si ludia sa ucia na wlastnych chybach
3 
fotka
asylum  4. 2. 2008 20:23
krasny vylev citov... a teraz hlavu hore... zivot je plny prekvapeni a som si ista, ze to najvacsie na teba este len caka.... pride niekto, kto si ta bude vazit tak neuveritelne, ze aj keby ta nemohol vidiet rok, jeho pocity by v nom neochladli... treba stale verit a pozerat sa na vsetko z toho optimistickeho uhla, ktory sa dokaze najst v kazdej jednej situacii dufam, ze tvojich podobnych blogov bude ovela viac... niekedy je prospesne vypisat svoje pocity na papier(v tom pripade na sklo , teraz nech ostanu tu a ty zi dalej len s tymi peknymi, na tie skarede zabudni
Napíš svoj komentár