Ráno budíček- ako inak, o pol piatej. Ja som však, samozrejme, bola už druhý večer za sebou na hotelovej pláži na diske minimálne do polnoci (šak pokecať s kolegami, brigádnikmi, veď treba sem- tam ,,zlíznuť" nejaký ten kompliment alebo nevydarený pokus o dohadzovanie- to je vlastne aj prípad včerajšieho večera, ale o tom potom), no a to sa potom na ten idiotský budík na mobile vstáva ťaaaaažko... ale ako sa vraví, spánok je luxus, ktorý si nemôžem dovoliť.
Div sa svete, v práci som asi do tej dvanástej absolútne nebola ospalá. Nebolo si to popravde ani kedy všimnúť. Hromadne odchádzali z izieb hostia zo včerajšej oslavy, bolo treba nahadzovať účty, prípadne ,,vyhodiť" faktúru na počkanie a (čo už si tí ľudia nevymyslia od dobroty, to by jeden neveril) prepisovať v počítači menný zoznam hostí od základov. Nehovoriac o tom, že ako sa schádzal personál, všetci mali tie svoje klasické požiadavky a vytváralo to spolu celkom príjemný chaos, pri ktorom čas ubehne dostatočne rýchlo.
Keď som sa však naobedovala ( a viac ako trikrát som od jedla nemusela vyskočiť k pultu- fúha, tomu vravím rekord), s hrôzou som zistila, že takmer zaspávam. A doteraz sa tiež snažím túto fázu prekonať, ale NEDARÍ SA. Nepomáha ani kávička, nečakám už na dnes žiadnych hostí na ubytovanie a keďže je nedeľa, takmer ani nezvoní telefón, neprichádzajú žiadne rezervácie, potrebnú administratívu už mám hotovú od obeda.
A ešte stále mi ku koncu pracovnej doby chýba MINIMÁLNE dve a pol hodiny.
P.S.: Ak má niekto osvedčený spôsob vraždenia času, sem s ním, fakt nutne potrebujem pomôcť
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár