alebo snáď päť minút po dvanástej?
Lietali sme v oblakoch.
Bývali sme vo vzdušných zámkoch.
Kým sa možné stalo nemožným.
Kým sa dôvera stala nedôverou.
Z naplnených sľubov som sa prebudila do prázdnych
a my sme boli len jeden pár z nich.
Slepí proroci a tarotové karty,
dívala som sa na ostatné páry z výšky.
Nevediac, že ma čaká pád,
či skôr vodopád.
Môžeš povedať všetkým,
tým čo sa radi prizerajú,
že hoci ležím doškriabaná do krvi.
Môžeš im povedať všetko, čo už viem.
Nemožné sny sa stávajú skutočnosťou.
Nonsens, aby sa srdce riadilo múdrosťou.
Povedz im, že hoci žijem v kóme.
Ty už nie si vítaný v mojom dome.
Môžeš zlomiť všetko, čo sa dá.
Stále nevieš, ako chutí zrada.
Spomínam si na všetky diagnózy a prognózy.
Obalila som všetky gýčovité slová do prózy.
Úsmev mi slúži ako štít.
Nemožné, aby si to videl.
Prišiel si o zrak.
Nemožné, aby sa ti prihodil zázrak.
PS: Venované každému, kto mal raz zlomené srdce.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
onaj123
30. 3.marca 2013 02:29
Každý raz môže byť sklamaný ale čože treba veriť ďalej!
3
@Antifunebracka a prečo sa ma to nespýtaš osobne, keď ma stretneš v BA? a píšeš mi to sem na štyri roky starý príspevok
4
Už ani nvm, kedy som ťa naposledy stretol a tiež by bolo divné sa ťa pýtať "o čom bol ten 4 roky starý blog?"
Napíš svoj komentár