cítiť tvoje pery, vnímať tvoje ruky.
Ale nebolo to tak, lebo si pohrdol dušou mojou,
tak ako si pohrdol všetkým čo som ti dala a to mi spôsobuje muky.
Načo si klamať, prišiel si a šmahom si môj svet zmietol,
až na dno tmavej hlbokej priepasti, kde to skončí.
Vzal si mi aj srdce a preč ho odvliekol,
tak to čo si začal aj dokonči.
Veď keď už máš moje srdce načo si mi dušu nechal ?
Veď bez srdca aj duša umrie, ale keď som ti to povedala, si sa len smial.
Radšej mi moju dušu necháš, nech umiera smrťou ospalou,
smrťou naplnenou bolesťou, tak krutou a pomalou.
Veď pochop, že keď nemáš srdce, ani zvyšok tela nechce žiť.
Tak ma radšej celkom znič,
nenechaj ma trápenie prežiť,
aj keď necítiš nič.
Vyslyš moju modlitbu, ktorá plynie z mojej duše ubolenej,
takej rozorvanej a kruto osamelej,
lebo jej druhá polovica na ňu kašle, nechce nič mať s tou mojou
a radšej ostane len navždy svojou.
Tak to pochop a trápenie mi skráť, keď už nič iné.
Pomôž mi, aj keď ti na mne nezáleží,
a umlč telo zronené.
Umlč ho nech v tichu leží.
Tak to sprav,
aspoň tým moju chybu naprav.
Prosím nenechaj ma čakať, ako si to robil doteraz
a nenechaj majú dušu ubolenú aspoň raz.
P.S. Našla som to, keď som upratovala izbu, pekne dávno som to napísala.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
cotessy
4. 12.decembra 2007 14:06
pekne...kedy a o kom si to pisala?
Napíš svoj komentár