Má to vôbec nejaký zmysel?

Len tak si tu sedím a pozerám na mŕtve muchy na okne. Visia na nejakej debilnej pavučine. Občas by sa tu malo trocha upratať. Húpu sa vo vánku. Mŕtve muchy, ktoré ani nevedia, že su mŕtve. Ale vedeli vôbec o tom, že žili?


Sedím tu a pýtam sa sama seba:" Prečo je to tak?" Prečo veci vždy vychádzajú naopak ako človek chce? Je to nejaký nepísaný zákon, ktorý ľudstvo nikdy nepochopí? Nerozumiem tomu.


Vždy, keď sa na niečo teším. Keď som plná toho radostného očakávania, ktoré vám buble v hrudi a dostáva vás do varu a tej sladkej eufórie, sa to stane. Osud, boh, tá vyššia sila (nazvyte si to ako chcete) to všetko zničí šmahom jednej ruky, ako keď zmetiete domček z kariet. Ľahko a jednoducho. Ako keby to bolo také prirodzené ako dýchanie.


Tak sa sa pýtam: "Načo je to dobré"? Žiť na húpačke a byť raz hore a raz dolu. Jeden okamih letíte do výšky mysliac, že vám patrí celý svet a zrazu sa nájdete dole na zemi, hltajúc prach a kašľajúc. Áno, ten pád strmhlav býva ešte krajší než let, až dokým nedopadnete.


Načo sú potom dobré sny a ideály, predstavy a všetko to pekné čo nám víri v hlave, keď je to aj tak odsúdené na zánik. Načo si pridávať bolesť? Veď život nie je sladký ako med, ale trpký ako rybací olej.


Len nádej. Preto to v nás stále žije. Pretože v nás existuje ešte stále nádej. Ten pocit, že všetko môže byť lepšie ako teraz a nič nie je stratené. Viem to, poznám to a sama to praktizujem. No nepáči sa mi to. Nádej mi pomáha, ale vôbec nezmierni pád. Ten je rovnako tvrdý a zničujúci. Načo je dobrá?



Len pre život ako taký, bez nej by aj ten minimálny zmysel zmizol ako kvapka vody v horúcom dni. Nemám ju rada, pretože len zdvojnásobuje to zlé, čo príde. Ale čo s ňou?

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu