Keď vás obchádza depka, pekne ju kopnite do prdele...a natvrdo!

Len škoda, že tá moja asi hrá profesionálne vybíjanú, pretože sa uhýba ako naspeedovaná veverička značky Durasel. A pritom ma už tak dlho nenavštívila (už som sa tešila, že ju predsa len dostihol ujo Alzheimer a zabudla kde bývam....tak asi nie...možno aj profesionálne preteká).


Depky sú teda pekne prefíkané stvorenia. Myslíte si o nich, že sú raz a navždy preč a potom vás prekvapia zo zálohy dvojitým kopom s otočkou (aj starý dobrý Chuck by kukal ako škôlkar na zmrzlinu) a než sa spAtáte z knokautu, sedia u vás v hlave na zlatom tróne a diabolsky sa vyškierajú.


Majú také hnusné červené oči a dlhé blond vlasy (také neučesané, že by sa aj Kurt už hanbil), biely ksicht a špinavé handry (skôr zdrapy). Až vám ich príde ľúto a niekedy ich pozvete sami. Osudový omyl, už sa ich nezbavíte a čo je horšie! Niekedy nechodia sami, ale spravia si u vás malú súkromnú párty.


Zavolajú si zopár priateľov (tých temných démonov, ktorí spia hlboko v našich dušiach a ktorí nás ničia zvnútra) a neprestanú pokiaľ vás celkom nevysajú. Ako ustricu v nóbl reštaurácií. A niet úniku....keď im dovolíte zájsť tak ďaleko!!!


A imunita? Existuje, len ju treba nájsť. Pri najhoršom sadnúť na bicykel a zdrhať, zdrhať, zdrhať (ako na Tour de France)....alebo bežať, bežať, bežať (viď Forest Gump). Ale mne stačí len písať. A to je vlastne podstata celého tohto blogu. Ďakujem za pozornosť môjmu computeru (fajne týpek, vždy vie počúvať)HOWGH

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu