"Keby som tak teraz mal labelo", povedal si nahlas zo samého zúfalstva.
"Wuaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa", zakričal do diaľky. Žiadna ozvena ani odozva. V tom však pred sebou zbadal niečo veľké a biele, nejaký náznak červenej, nebol si istý čo vidí a či to nie je len ďalšia fatamorgána.
Rozhodol sa podísť k tomu a po chvíli videl celkom zreteľne.
Uprostred púšte stála tabuľa z nápisom "Úplne normálny les 120 vpravo".
Pozrel sa doprava, ale nič nevidel. Vybral z vrecka svoju ponožku, nasadil si ju na ruku a otočil ju k sebe.
" Čo si myslíte Pán Ponožka, stratíme tým niečo keď pôjdeme iným smerom?".
" Nie nestratíme, nebojte sa Pán Utorok len choďte, musíme to preskúmať a ja som už naozaj smädný", ozval sa tenký hlások s ponožky.
Kráčal a kráčal, chodil, pohyboval sa dopredu, nasledoval víziu príjemného lesíka s potôčikom. Pred ním sa však objavila obrovská piesočná duna. Začal na ňu nebojácne liezť aj keď horúci piesok mu zožieral jeho zoschnuté ruky. Piesok bol všade v topánkach vo vlasoch. No keď zrazu vyliezol pocítil vôňu, ktorú dôverne pozná, len nevedel odkiaľ. Pretrel si oči od potu a piesku a už vedel čo to je. Borovica. V neuveriteľnom šťastí sa hodil dole z duny a rozutekal sa s posledných síl do lesa. Endorfíny brázdili jeho žilami ako formule na veľkej cene Japonska. Potok! Neprešla ani stotina sekundy a už bol v ňom. Vyzul si topánky, ponožky a proste existoval.
"Chceš banán? Ješ banány? Banánuješ? ", zaznel nejaký hlas pri jeho uchu.
Otočil sa a na tráve stála malá pojašená veverička.
" No chceš ten banán, vieš je to bio, naturálna vec, dobrá sorta", hovorila rýchlo ta malá veverička.
" Teší ma ja som Utorok ", predstavil sa.
" V tomto biznise žiadne mená to si zapamätaj, ale pri tebe zrobím výnimku, volám sa Sciurus, ale môžeš ma volať aj Scilka, ale žiadne mená, žiadne mená".
"O čo ide čo je ten banán? ", nič s toho čo hovorila tá veverička mu neprišlo povedomé.
" Dáš si banán a hneď ti je dobre, skoro každý je banány taký je trend ja si dám aj tri denne banány sú proste super, nevydržala by som bez banánu, nikto by bez neho nevydržal", povedala veverička.
" A čo chceš za ten banán? ", vyzvedal Utorok.
" Čo? Tak čo asi veď jasné, že kamienky ".
" Aké kamienky? Čo za kamienky? ", pýtal sa Utorok.
Začalo mu to byť celkom divné, nikdy o žiadnych banánoch nepočul a prečo to každý je a ako im je s toho dobre a čo za kamienky? Tento les sa mu prestával páčiť.
"Kamienky od medveďa, aké iné kamienky? Dobre mladý ty si tu nový ja ti vysvetlím ako to tu chodí. Máme tu medveďa a on nám požičiava kamienky, aby sme si mohli kupovať jedlo,banány,vodu a tak ďalej, lebo každý vie, že všetko niečo stojí. Chceš čučoriedky alebo oriešky musíš si ich kúpiť od Leva lebo on vlastní les a je kráľom lesa a zvierat. Taktiež zato, aby sme mohli byť v lese mu musíme platiť, lebo je to jeho les. Ale tie kamienky idú že vraj na naše dobro a správu stromov a tak. A my bežne zvieratká máme kamienky väčšinou od vlkov, lebo keď pre nich zháňame jedlo tak nám zato platia. Volajú to zamestnanci a každý mesiac nám dajú niekoľko kamienkov. A keď chceš napríklad noru alebo vlastný strom či hniezdo, tiež ti to postavia zamestnanci vlkov, ale musíš zaplatiť veľa kamienkov, ktoré si požičiaš od medveďa, ale potom mu do konca života dávaš veľa svojich kamienkov."
Po tomto monológu usúdil Utorok, že tento Les funguje veľmi divne a nevie pochopiť prečo je to tak. Načerpal si do fľašiek vodu a vydal sa radšej na cestu ďalej. Veverička si o ňom myslela, že je blázon
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
1
parplyy
6. 9.sept. 2014 18:14
Príde mi to ako príbeh o sfetovanom chlapcovi
Napíš svoj komentár