On, časť 2.

Obraz 4.

Ten a ona si idú oproti.

Ten: Ahoj láska.
Ona: Ahoooj.
Ten: Kedy má dôjsť ten tvoj kamarát?
Ona: Každú chvíľu. Veľmi sa na neho teším.
Ten (smutne): Aha. Škoda. Takže predsa len príde?
Ona: Samozrejme. Veď som mu sĺúbila, že môže s nami osláviť svoje narodeniny.
Ten: V poriadku.
On (vojde, obzerá sa)
Ona: Aha! Tam je! (príde k nemu) Ahoj. Tak, tu sme.
On: Ahojte. Som rád že mi venujete svoj čas.
Ona: Tak, toto je môj drahý
On: Teší ma.
Ten: Vitaj. (podajú si ruky)
Ona (pýta sa toho):Môžem?
Ten (nemo prikívne)
Ona (obíjme jeho)
On (šepká jej do ucha): Ďakujem ti, si veľmi zlatá, že to pre mňa robíš.
Ona: To je najmenej čo pre teba môžem urobiť.
Ten (nedočkavo): Ehm, EHM
Ona: Tak, poďme
On: Poďme. A kam ideme?
Ona: V meste majú dnes nejaký špeciálny program. Môžeme ísť tam.
Ten: Mze byť.
On: Páči sa mi to. Tak poďme, aby sme stihli začiatok.

Obraz 5.

On (pýta sa toho): Nevieš kde je tu dobrá čajovňa?
Ten (s nezáujmom): Neviem. (na ňu) Vieš čo? Ideme? Ja idem ešte na nočnú. Poď, zaveziem ťa domov.
Ona: Ale, veď ho tu nemôžeme nechať osamote. Vlak mu ide až o 3 hodiny. Veď ma narodeniny.
Ten: Ale ja mám prácu. Poď, odveziem ťa domov
Ona: Dobre no. Ale ešte sa rozlúčim. (k nemu) Môj milý má ešte nejakú robotu, tak už musíme ísť. Ale bolo mi s tebou úžastne. (obijme ho)
On: Ďakujem ti za všetko.
Ona (šepká mu do ucha): Ale ešte prídem, hneď ako ma vyloží. Čakaj ma.
On (šeptom): Teším sa. (normálne) Tak, ešte raz ďakujem a majte sa obaja krásne. Ja sa už nejako zabavím

Obraz 6.

Ona (číta list): „...S tebou som prežil tie najkrajšie narodeniny vôbec. Nechcela by si sa so mnou ešte raz stretnúť? Chýbaju mi objatia. Veď vieš, že človek ich potrebuje aspoň 2-krát denne, aby prežil. Ja nemám žiadne, len občas, od teba. Prosím príď. Mám Ťa rád...“

On (na druhej strane javiska, číta list): „...veľmi rada sa s tebou stretnem. Niečo ti prezradím: aj mne chýba niečo. Asi tvoj pohľad. Takže sa čoskoro uvidíme. Teším sa. Bude nám fajn. A objatia? O to sa netráp. Tak Ťa poobíjmam, že Ti bude až veľa. Nezabudni ma čakať na stanici...“

Obraz 7.

On a ona. Sedia oproti sebe. Mlčky na seba hľadia. Páči sa im to.

Ona: Vieš že máš nádherný úsmev?
On (usmeje sa): Vieš, že máš nádherné oči?
Ona: Je mi s tebou výborne. Neviem ako to robíš... Ako to robíš?
On: No vieš. Mágia! (zasmejú sa obaja)

Ona a on sa opäť na seba pozerajú. Pomaličky sa ich ruky približujú k sebe. Spoja sa. No, keď si to obaja uvedomia, tak ich zasa dajú od seba preč. Ona pozrie na neho, postavia sa a obíjme ho. Silnejšie ako doteraz.

Ona: Pomaly už musíme ísť, ujde mi vlak.
On: Dobre. Poďme.

Ako odchádzaju zo scény, tak sa opäť držia za ruky. Držia sa akoby sa za ne držali už odjakživa.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu