System Failure

Stál a započúval sa do kvapiek tichého, chladného dažďa. Tikali mu do rytmu tlkotu jeho srdca. Načervenalými očami si premeral tichú symfóniu a previedol si ju do príkazov, riadkov a čísiel. So spokojným, blaženým úsmevom na tvári vydýchol. Dosiahol ďalšieho uspokojenia - uspokojenia v zmysle poznania, lebo to bolo tak všetko, čo mu k uspokojeniu stačilo. Mozog pulzujúci, tvár nemá, vlasy riedke a hnáty ochabnuté. Fajčil cigaretu na balkóne, pozoroval dážď, pozoroval vtáky a pozoroval celý jeho život, stekajúci z odkvapovej rúry dopadajúci na šedý asfaltový chodník. Rozkol v alternatívnej realite, rozkol vo hviezdach, rozkol v mozgu, rozkol v živote, duša sa ako rozpletená pavučina ovíjala a slizko lepila okolo životodárnych orgánov, v ktorých pulzovala stále rovnaká krv. Tak málo vidieť, a predsa vidieť viac, viac ako ktokoľvek iný, neskromne ceril svoje žlté zuby. Špak letel z balkóna a nechal sa unášať dažďom. On sa vrátil dovnútra. Sterilne modro neónové svetlo obrazovky jeho notebooku bolo cennejšie, ako voda, ktorú pije. Bolo dôležitejšie, ako čokoľvek, čo si pripustí k svojmu srdcu - ak vôbec niečo. Zo záchodu smrdia nespláchnuté exkrementy, v kuchyni sa kopia neumyté riady a škatule od pizze, na jeho tvári zas neudržiavané, ostré strnisko. Príkazový riadok. Zopár príkazov. Jazyk. A čísla. Srdce - bim - bam - ako zvon. Mal ho v krku, keď so stúpajúcim adrenalínom činil progres vo svojej ceste za vytúženým cieľom, ktorého latku posúval stále vyššie a vyššie, a pri tom ju mal priamo pred nosom. Šedostrieborný svet panelov, reproduktorov, sterilného modrého vlhkého studeného svetla a disonantného bzučania elektriny. Mohol vidieť, čo chcel. Mohol v adresároch počítača jeho fotra žijúceho na druhom konci štátu hľadať porno, ktoré pred týždňom pozeral, mohol sa dostať do archívov školy, z ktorej ho vyrazili a kľudne to všetko bez mihnutia brvy vymazať, spláchnuť ako záchod. Ale on chcel len jediné. Ju. Zas tam hľadel. Na jej patetickú hudbu, stránky, na ktoré rada chodieva a zo zotrvačnosti na nich zabíja čas, konverzácie, ktoré vedie so svojími upizúkanými kamarátkami či pseudo-intelektuálne temno-romantické básne, ktoré písala a z ktorých sa mu dvíhal žalúdok. Matne si spomínal na zoznámenie. Bol vtedy naprásknutý, mal svoj tradičný gram. Svet sa mu vlnil a odozva z jeho kybernetického sveta sa teraz preniesla do reality. Videl čísla. Videl príkazy. Videl svetlo. Neón. Bol, ani nevedel kde. Pil pri bare. Nerobí to často. Len keď potrebuje hľadať. Hľadať inšpiráciu, kam až posunúť hranice jeho poznania, kľudne aj za cenu vlastného života, na ktorom mu záležalo asi ako na slimákovi, ktorého na ceste prešlo auto a skončil ako mastný, rozdrúzganý fľak - konieckoncov, zas až taký rozdiel tam nebol. Prišla za ním a prihovorila sa mu - bola opitá. Videl v nej niečo zvláštne, syntax jej zdrojového kódu a čísel sa nejak líšil od tých ostatných, cítil prúdiace feromóny. Jeden kontakt. Jeden e-mail a mohol mať všetko. A to aj má. A ona odišla - odišla preč. Denná rutina, preňho nie až tak denná, nie až tak rutina. Nepretiahol ju o stenu ako iní, nešiel k nej do bytu a nevyspal sa s ňou - len pozoroval, a ona odišla. Odišla domov, na druhé ráno vyšablila vypitú vodku a pokračovala vo svojom každodennom živote, nevediac o tom, že on ju neustále vidí. Vidí vnútrajšok jej kybernetického sveta a prostredníctvom neho vidí ju. Adresu mal. Meno tiež. Vek takisto. Nenútene, pomaly pozoroval a hnev v ňom narastal spolu so stúpajúcim adrenalínom a klesajúcim zovňajškom. Už dnes. Dnes je tá vhodná doba, dnes môže, dnes sa na to cíti. Pozorovania mal dosť, teraz je čas na úpravu aspektu na ďalšie pozorovania, analýzy. Šiel na záchod, na misu rozložil biely prášok a vdýchol ho nosom cez papierovú bankovku. Opäť všade odozvy, šero vydávalo zvuk a atmosféra sa vznášala presne nad ním. Bol Boh. Chodil by po vode. Vyšiel von, na chodník. Pohŕdavo fľochol na špak, ktorý predtým odhodil dolu. Dážď stekal po jeho riedkych vlasoch. Pomocou tých správnych príkazov pre jeho nohy pomaly, ležérne a uvoľnene kráčal k bytu jeho aspektu. Srdce ako obrovská, navlhnutá špongia, mozog ako sferoid nepokojne krúžiaci sem a tam. Cieľ - dvere. Príkaz - klop, klop. Odozva - kto je. A ticho. Nič, len ticho. Odozva dva - kto je. Pohľad cez kľúčovú dierku, otvorené dvere. "Prajete si?" Spýtala sa. Vyzerala úplne presne, ako vtedy v bare. Jeden pohľad. Príkaz - akcia. Nástroj - sekera. Cieľ - aspekt pozorovania. Odozva - krik. Bum. Bum. A ticho. A jeho srdce? Bum. Bum. Všade čísla, príkazy, kódy. Nemo, prázdne hľadel, bez výčitiek, bez potešenia, jednoducho bol, tak, ako je vesmír, tak, ako je a možno nie je realita. Pocítil na ramene pevné, zžierajúce zovretie. Skôr, ako sa stihol otočiť, počul z diaľky húkať policajné sirény. Systém padá.

 Záchod

4 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu