Snažil som sa splniť to, čo som sľúbil. Po dlhej dobe som sa rozhodol, že sa skúsim vrátiť na školu a zistiť, či mi nepomôže rozpomenúť si. To menej vtipné ma stretlo hneď na začiatku. Chodil som na internát, pretože som nemal do školy najlepšie dopravné spojenie. Som si takmer istý, že som rozmýšľal nad kúpou auta, ale to by som musel každé ráno cestovať a podľa všetkého som mal spánok v dosť veľkej obľube. Takže koniec koncov bol internát riešenie, ktoré mohlo vyhovovať aj mne.
Na izbu som prišiel už v nedeľu večer a ak som čakal, že sa ešte niečo stane, zmýlil som sa. Boli tam dve postele, jedna moja, druhá Michaelova. Poličky a skrine len také malé, ale obom by nám mohli stačiť. Nemali sme ani balkón, to sa isto považovalo za luxusné vymoženosti, ktoré boli ponúknuté len málo komu. Našťastie sme mali aspoň okno a dokonca s pekným výhľadom. Celé mesto akoby bolo na záhrade pred internátom. Aj tie najvzdialenejšie budovy boli akoby len na skok, akoby chceli lákať svojim nočným vzhľadom. Presne, tak ako vravím, dosť pekný výhľad. Nemal som so sebou veľa vecí a tak som sa dosť rýchlo vybalil a ľahol na pripravenú posteľ.
Cestu do školy mi už doma vysvetlili a tak som s tým nemal skoro žiadny problém, avšak keď som vstúpil do budovy, uvedomil som si, že jediná cesta, ktorou by som vedel pokračovať je cesta naspäť. Bol som stratený, netušil som, kde kam ísť ďalej. Našťastie hneď po mojej pravici visela ceduľka s nápisom „Vrátnica“. Vrátnik sa hneď neunúval pýtať sa, čo potrebujem. Vysvetlil som mu, že potrebujem nájsť moju triedu, pretože som prišiel o pamäť. Teda nijak som mu to nevysvetľoval, povedal som mu to bez všetkého, tak ako sa len dalo. Zízal na mňa ako keby sa snaží pochopiť vtip, no moc sa mu to nedarí. Našťastie v tom momente okolo mňa prešiel spolužiak, ktorý ma spoznal a dokonca vedel aj o mojom výpadku, takže rozpoznal situáciu, v ktorej som sa nachádzal. Cestou do triedy mi toho teda moc nepovedal, iba sa predstavil a popýtal sa ma ako sa mám. Také nudnú cestu schodmi som už dávno nezažil aj keď mu to nijak nezazlievam. A ani tomu vrátnikovi.
Do triedy sme vošli takmer so zvonením a učiteľka vstúpila takmer s nami. Takmer všetci už vedeli, čo mi bolo, keďže moji rodičia dali vedieť mojej triednej a tá posunula informáciu. Nesnažila sa tomu venovať pozornosť, len sa ma spýtala, či idem chodiť do školy a či sa mi to nejak zlepšilo. Potom pokračovala vo vyučovaní presne tak ako keby som tam ani nebol. A ja som sa tak dokonca aj cítil. Po skončení hodiny som vstal a odišiel. Teraz nebol ten čas, kedy by som chcel sedieť v škole. Aj keď som videl dôvod, prečo by som tam mal sedieť, nebolo to v tom momente to čo by som si najviac prial.
Keď som prechádzal cez obchodný dom cestou na autobusovú stanicu som sa započúval do jednej pesničky, ktorá tam hrala. Potom zaznel mužský hlas.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár