Blesky
Ležala som na posteli, neverbálne vyčarúvala bublinky a v duchu si listovala v príručke elixírov. Aký elixír by mi pomohol zabudnúť? Ktorý by ma zbavil toho strachu, čo sa mi ovíjal okolo srdca už niekoľko mesiacov, dusil ma a nedal mi spávať? Položila som si trasúcu ruku na teraz ploché, ba priam prepadnuté brucho. Možno existuje nejaké kúzlo, ktoré by ma tej choroby zbavilo...
Prudko som mykla hlavou. Dumbledore vravel, že všetko zlé, je na niečo dobré. Smutne sa na mňa usmieval, snažil sa mi dodať sily svojím rontgenovým pohľadom... Bezúspešne. Horko - ťažko som ovládla chuť poklepkať si po čele a povedať mu: "Šibe vám? Skúste vy mať rakovinu a potom buďte múdry!" Zahryzla som si však do jazyka. Myslel to dobre. Len ja som bola nejaká podráždená, adrenalín mi bublal v krvi a bolo len otázkou času, kedy vykypí. I tak som už párkrát zareagovala prehnane.
Alex mi nedávno niečo vravela. Nemala som chuť ju počúvať, také pletky... Tu sa ohradila, že som nejaká mimo a nevenujem jej pozornosť: "Začni žiť, Eliza. Týmto čas nevrátiš, ani nevyzdravieš. Bojuj. Nič nie je stratené."
Vstúpila do mňa taká agresia, ako ešte nikdy, no pokúšala som sa ju ovládnuť: "Alex, nestaraj sa do mňa! Ty máš svoje problémy a ja svoje!"
"Keby si sa neuzatvárala do seba a pobudla chvíľku aj s inými, zabudla by si..."
"Ten iný máš byť ty? Mám stále dychtivo visieť na tebe a pozerať sa do tvojich očí, ktoré sršia zdravím? Ďakujem, neprosím, je mi z toho na grc."
Alex na mňa prekvapene pozrela, nepovedala však nič. Vlastne, celý týždeň so mnou neprehovorila ani slovo. Chvíľu mi to vyhovovalo, mohla som sa zaoberať len sebou, ale potom mi začala chýbať. Jedine ona sa ku mne správala normálne. Ostatní na mňa opatrne pozerali, akoby som mala každú chvíľu vybuchnúť priamo pred ich zrakom. Vždy som mala takú chuť zvolať: "BU!" Ktovie, aké by boli reakcie.
Takže som sa Alex pekne - krásne ospravedlnila. Úplne ma dojala svojou hláškou: "No hurá, konečne si dostala rozum. Hormóny sa upokojili?"
Vyplazila som jej jazyk a znovu sme boli tá stará dvojka. Zhovárali sme o tých istých hlúpostiach čo aj dovtedy, no i tak som neustále cítila ten ťaživý balvan na mojich prsiach.
Bublina praskla a oblohu preťal blesk. Končilo leto, o pár dní mala na dvere zaklopať jeseň, no horúčavy nie a nie ustúpiť. Podišla som k oknu, pozorovala kvapky stekajúce po okne a nahovárala si, že už to, že som prežila polroka, je úspech. Bola som nadopovaná liekmi, elixírmi, aby som nepociťovala takmer žiadnu bolesť... Trpko som sa uchechtla pri spomienke, keď mi mama priniesla na narodeniny parochňu.
"Zlatko, mám pre teba špeciálny darček," usmievala sa ako slniečko na hnoji, "určite sa ti bude páčiť."
Snažila som sa teda prejaviť aspoň akú - takú radosť a nazrela jej do tašiek: "A čo je to?"
"Počkaj, počkáááj... Tamtadadá! Parochňa!"
Hľadela som na tú guču pochlpených a najmä cudzích vlasov a bolo mi na vracanie. Zo všetkého. Z mamy, že sa tak veľmi snaží, zo mňa, že vôbec neviem prejaviť radosť, z mojich päť vlasov, čo mi ešte zostalo, zo života, ktorý sa so mnou tak kruto zahral i zo Severusa, ktorý sa ku mne správal všelijako, len nie ako zaľúbenec. Pravdupovediac, mala som silné podozrenie, že to, čo mi vtedy povedal, bolo len zo súcitu a nie od srdca.
"Hm, ďakujem," silene som sa usmiala a vzala si tú huňatú vec.
"Vyskúšaj si ju, no, poďme!"
Mama mi liezla parádne na nervy, no vedela som, že to myslí dobre. Pod maskou ľahkomyseľnosti sa skrývala neistota a strach o svoju jedinú dcéru. Vyrovnávala sa s tým po svojom.
"Si v nej rozkošná." Triasol sa jej hlas. Ja som sa cítila skôr ako idiot v tých chlpoch, ale budem jej kaziť radosť? Pozrela som do jej zaslzených očí. Áno, chcela byť silná, aspoň predo mnou, ale akosi sa jej to nedarilo.
"Neboj, všetko dobre dopadne. Nádej predsa zomiera posledná," pokúsila som sa ju upokojiť, hoci to som skôr potrebovala ja. Nasledoval výbuch plaču, nariekali sme, akoby som už umrela...
Odlepila som sa od okna. Mala by som už ísť spať, lebo ráno nevstanem na prvú hodinu. No i tak som nemala chuť ísť do postele, pretože práve teraz sa tam dovalili naše spolubývajúce, ktoré na mňa vždy pozerajú ako na niečo rozpadávajúce sa. Čo už. Ja za to nemôžem. Teda môžem, ale... Mám si pripomínať vlastnú chybu? Je to predsa jedno.
Schytila som sveter a vybehla z klubovne. Prechádzala som sa po chodbách, roztopašne sa skrývala pred profesormi... Nevedela som, kam ísť, tie tabletky mi celkom vygumovali mozog.
Cupkala som po studenej chodbe, keď tu znovu jasný blesk ožiaril oblohu a na moste oproti som si všimla postavu. Na sto percent to bol Severus. Moje srdce ma v tomto nikdy nesklamalo, poskakovalo ako pojašené. Ale čo tam robil on? Znovu blesk. Severus sa premenil na netopiera a odletel v ústrety bleskom. Ohúrene som civela na polnočnú oblohu, i keď som vedela, že neuvidím ani makový prd. Ale keď ja som tak veľmi chcela vedieť, kam ide! Odo mňa bočí, nepozrie poriadne na mňa a radšej sa mení na kadejakú šupinatú či blanitú háveď a lieta si ktoviekde.
No veď počkaj, ja ťa pritlačím k múru! prižmúrila som ešte raz oči do nepreniknuteľnej tmy, no nevidela som nič a tak som sa pomaly vracala späť do klubovne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
2. 2.febuára 2011 18:29
som rada, že to má pokračovanie
Napíš svoj komentár