Poprosila som

Občas mám pocit, že sa celý svet rúti niekam kam ja ešte nedovidím.
A každý sa rúti s ním.

Dobre známy kolotoč, rokmi vyšliapané uličky, no cieľ stále nie je na dosah.
....slepé oči
....hluché uši
....nemé ústa
Oči nestíhajú sledovať bežné, ale tak dôležité maličkosti.
Uši nemajú čas započúvať sa do naliehavého tlkotu srdca.
Ústa zabudli vravieť slová, z ktorých kedysi splietali pavučiny snov.

Dnes na to jednoducho nie je čas.
Hlúpa výhovorka. Čas si vieme nájsť na všetko na čo chceme.
Paradoxne zabíjame čas nepodstatnými vecami.
Zabúdame na hodnoty, ktoré vnímame ako samozrejmosť.
Všetky tie maličkosti, láska druhej osoby.
Ale dávame tú lásku dostatočne najavo aj my?

Niečo som pokazila, spravila som chybu.
Zamyslela som sa preto nad svojim hodnotovým rebríčkom.
Niekedy úsmev, šťastie a lásku beriem už ako každodennú súčasť môjho života.
Ale až keď človek spraví chybu si nájde čas zamýšľať sa a zistí,
Že nič nie je samozrejmé a o všetko sa dá prísť.

Pokúsila som sa preto vyjadriť svoje city.
Vzniklo z toho týchto pár úprimných riadkov:

Poprosila som nočnú oblohu,
aby ti do dlaní spustila jednu hviezdu,
ktorá ti rozžiari tvoje myšlienky a dnešný sen.
Poprosila som silu zvuku,
aby ti na svojich krídlach priniesla tlkot môjho srdca.
Poprosila som vietor,
aby ťa nežne ukolísal až kým nezaspíš.
Poprosila som dážď,
aby ti na svojich kvapkách odovzdal šepot mojich pier,
ktoré vravia ako ťa ľúbim a posielajú ti ten najnežnejší bozk
aký kedy venovali svojej milovanej osobe.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu