Netuším...
Vzal si ho a ja som nechcela, aby si mi ho vracal... Bolo celé tvoje. Veď si si ho ulovil...
Obmotal si povrazom utkaným z tvojich milých pohľadov, slov a objatí...
A ja sprostá som ti verila...
Ako si to robil? Čo v tebe ma tak pobláznilo a zakrylo mi zrak?
Keď mi vraveli, že si robím zbytočné nádeje, nepočúvala som... v hlave mi hral jedine tvoj hlas...
Ako som mohla byť taká slepá?
Dik za ten stratený čas... Keď dúfala som, že cítiš to čo ja...
Pravda býva krutá a bolí...
Teraz to už viem...
Plané reči.. všetky...
Už mi neostáva nič, len vykašlať sa na všetko... Hlaveň na tie spomienky....
Už sa nechcem poblázniť...
Takže lúčim sa s tvojimi modrými očami...Aj keď mi budú chýbať...
Blog
Komentuj
13 komentov k blogu
1
anzu
22. 7.júla 2007 18:02
tak tak ake vystizne
4
Príliš pravdivé...nemám rád pravdu tak surovo hodenú na oči, lebo mi je potom smutno.
Ináč pekné...
Ináč pekné...
8
Hlaven na tie spomienky....
Myslím, že si chcela napísať hlavne na tie spomienky.
Krajšie by však bolo :
Hlaveň na tie spomienky....
Myslím, že si chcela napísať hlavne na tie spomienky.
Krajšie by však bolo :
Hlaveň na tie spomienky....
10
To "hlaveň na tie spomienky" je fakt perfektné... tak ako ten blog. Zrejme aj tuším, o čom to celé je, tak mi tiež prišlo dosť smutno... Ach jaj, moja, prečo sa niekedy veci takto kazia
Napíš svoj komentár