Načúvať tomu, čo vo mne nehovorí.
Komentuj
7 komentov
1
abstraktdepres
štvrtok 23:08
a čo počuješ?
2
@abstraktdepres Priestor. Bytie. Prítomnosť. Ticho. Prijatie. (Ale to sú len metafory samozrejme.) Našťastie na mojej odpovedi nezáleží, lebo to máš k dispozícii tiež
3
Čo si myslíš o egu?
Sú to len okovy pre našu dušu?
Alebo je práve ego tvorcom originálnej identity každého z nás? Postoje, túžby, náš "štýl", typ našej chôdze...
Nie je ego to čo nás v živote niekam zaraduje a ženie vpred?
Nebol by som bez ega tak tolerantný že by som na nič nemal jasný názor pretože by som videl že každý má svoju pravdu, všetko má svoje pro a proti? Nebol by som bez ega vo svete mäkký a stratený?
Sú ľudia ktorí nad svojim egom vyhrali? Je pre nich na svete niekde nejaké miesto?
Sú to len okovy pre našu dušu?
Alebo je práve ego tvorcom originálnej identity každého z nás? Postoje, túžby, náš "štýl", typ našej chôdze...
Nie je ego to čo nás v živote niekam zaraduje a ženie vpred?
Nebol by som bez ega tak tolerantný že by som na nič nemal jasný názor pretože by som videl že každý má svoju pravdu, všetko má svoje pro a proti? Nebol by som bez ega vo svete mäkký a stratený?
Sú ľudia ktorí nad svojim egom vyhrali? Je pre nich na svete niekde nejaké miesto?
5
@abstraktdepres Ego vidím ako proces vo vedomí, ktorý klamne považujeme za to, čím sme. Obracaním pozornosti do ticha, na vedomie samotné, alebo na prítomnosť bez komentára, je tento proces videný ako iluzórny a začne ochabovať a spolu s ním aj jeho prejavy (kontrolór, komentátor, názory, presvedčenia, atď.)
Osobnosť ani jedinečnosť človeka a tela nezmizne, iba poľavuje krvilačná identifikácia s nimi. Ale "tvoja špeciálnosť" sa roztopí ako snehová vločka.
Nad egom sa nedá vyhrať, lebo je to klam. Dá sa len "uvidieť" v pravom svetle a to ho pomaly vykoreňuje. Väčšinou postupne. A nie je to príjemný proces, ak sa ho držíš zubami nechtami. Lebo je pravda, že ťa niekam zaraďuje, ženie, motivuje, orientuje vďaka názorom, presvedčeniam, domnienkam, atď. Ale tie nie sú pravdivé, už z definície.
Som si istý, že z tvojho pohľadu to budeš brať ako nihlizmus. Ale nedá sa to napísať inak. Je to prakticky strata kontroly, ktorú človek nikdy nemal. A potom je videné, že život sa žije sám a vždy to tak bolo...
Stratí sa zaradenie, miesto, pravdy aj nepravdy, mäkkosť aj tvrdosť, pre a proti. Je tu len život, ktorý je viac neuchopiteľný týmito pojmami a konceptami. Je neustále v pohybe, nestatický, tajomný, nezaraditeľný, ani osobný ani neosobný, ale bližšie než tvoj vlastný dych.
Je to paradox mimo protiklady. Preto sa o tom dá hovoriť v pojmoch iba do určitej miery, lebo reč ako taká je z princípu vždy dualistická.
Osobnosť ani jedinečnosť človeka a tela nezmizne, iba poľavuje krvilačná identifikácia s nimi. Ale "tvoja špeciálnosť" sa roztopí ako snehová vločka.
Nad egom sa nedá vyhrať, lebo je to klam. Dá sa len "uvidieť" v pravom svetle a to ho pomaly vykoreňuje. Väčšinou postupne. A nie je to príjemný proces, ak sa ho držíš zubami nechtami. Lebo je pravda, že ťa niekam zaraďuje, ženie, motivuje, orientuje vďaka názorom, presvedčeniam, domnienkam, atď. Ale tie nie sú pravdivé, už z definície.
Som si istý, že z tvojho pohľadu to budeš brať ako nihlizmus. Ale nedá sa to napísať inak. Je to prakticky strata kontroly, ktorú človek nikdy nemal. A potom je videné, že život sa žije sám a vždy to tak bolo...
Stratí sa zaradenie, miesto, pravdy aj nepravdy, mäkkosť aj tvrdosť, pre a proti. Je tu len život, ktorý je viac neuchopiteľný týmito pojmami a konceptami. Je neustále v pohybe, nestatický, tajomný, nezaraditeľný, ani osobný ani neosobný, ale bližšie než tvoj vlastný dych.
Je to paradox mimo protiklady. Preto sa o tom dá hovoriť v pojmoch iba do určitej miery, lebo reč ako taká je z princípu vždy dualistická.
6
Ďakujem Protiuder22. Budem nad tým ešte dalej premýšlať. Som rád že tu na birdz si.
Napíš svoj komentár