Dej iný.

Nikdy som nevedela, ako začať svoje príbehy. Stále sa mi v hlave vynárali in medias res, skočiť doprostred, ako keď skáčeme do vody. Cítiť okamžite. Vedieť preskočiť začiatok vecí, ktorý sa mi eventuálne vždy zdal neuchopiteľný. Nevedela som častokrát ani kde začína. Preto som možno dlho nevedela skočiť do stredu svojej knihy. Preberať kapitoly, strany po strane, všetko čo už bolo býva úsmevné, pomalé, občas boľavé a svoje čisté stránky sa občas bojím popísať. Aby som ich neľutovala, ako tie, na ktoré spätne občas narazím. Vtedy sa mi zdali krásne. Ony svojim spôsobom stále sú. Trajektória rastu duše, sínusoida úderov srdca, poklesy v apatii, bezpulzové noci. Sme unavení. Unavení životom, unavení smútkom, unavení po všetkom, čím sme si prešli. Nie, nie sme starí, nie sme mŕtvi, nie je nám v podstate nič. Bazálne stojíme na oboch nohách, kráčame, dýchame, jeme, pijeme, spíme ako každý deň. Slnko vychádza i zapadá rovnako a tak dokola v zrýchlenom filme. Po čase sa nám na tvári hĺbia vrásky, v očiach sa mihá tieň opotrebovania pocitov. Vlasy rastú, menia svoju farbu, pokožka tiež. Stále neviem začať svoj príbeh. Pri pokladni som pozorovala ženu. Mala vyše päťdesiat rokov, bola mierne pri sebe a bola na nákupe so synom. Na páse mali kadejaké potraviny, ryby, ovocie, zeleninu, mlieko, chladené lístkové cesto, gumených medvedíkov, fľašu koňaku, mydlo, sušenú šunku, mletú sladkú papriku. Jej syn sedel vo vozíku. Mohol mať tak pred tridsiatkou a bol očividne zaostalý, poloretardovaný, mal na sebe teplákovú súpravu v ruke dvdčko s rozprávkou, a tlieskal, keď gumení medvedíci prešli pokladňou a žena mu ich s úsmevom dala do ruky Pozorovala som ju a pohľad sa nám stretol. Usmiala som sa na ňu a ona len sklopila pohľad, lebo sa v ňom mihol tieň. Zrejme takýto život nechcela. Kto chcel. Možno už chcela byť starká, mať vnúčatá. A takto bude navždy len mama. Zaplatila a odišla, jej syn niečo nezrozumiteľné vykrikoval, ale bola v tom radosť. Bolo mi jej ľúto, i jeho a zároveň som videla, že ho ľúbi, nech je aký chce, i keď to nebol život, aký chcela. 
Príbehy ľudí v električkách, ľudí na ulici ľudí, ktorých máme pred sebou, ľudí, ktorých život urobil zlými, ľudí, ktorí sa každý deň nadýchnu so zavretými očami a rátajú do desať aby sa nevzdali. Alebo životy tých, ktorých ráno budia bozky, príbehy ľudí s plnou náručou šťastia. Život je zvláštny, stále neviem začať rozprávať svoj príbeh, neviem ako sa k životu správať, aké zaobchádzanie má rád, mám skúsenosti, no nie prax.

Svieti slnko cez konáre a on čaká, kým začnem rozprávať. Začína byť chladno, mám holé ramená, cez deň bolo teplo. Ja žmúrim do slnka, pozorujem si plecia, na korých slnko za pár hodín vyťahalo každoročné letné pehy. Ako mám začať? Vieš kde to všetko začalo? 
Tak ja ti to teda poviem.

Plávam. Neviem rozoznať ešte priestor okolo seba, ale cítim sa v ňom dobre. Je tam teplo. Mám stále zavreté oči. Spím, vnímam, existujem, počúvam všetko vôkol seba. Cítim všetko. Je tam tma. Zrazu cítim strach. Nechcenie. Nebezpečenstvo. Počujem otrasy, slzy, plač, krik. Stiahne mi všetky útroby a schúlim sa do klbka. Pohladká ma ruka a počujem slová lásky. Bojím sa. Toto je koniec môjho príbehu.

Lenže nebol.

Pokračoval a o pár mesiacov som sa naozaj narodila.

Ľudia majú rôzne príbehy. Niektoré skončia v nemocničnej čakárni, niektoré sa tam začnú.

Je to princíp prežitia.

Danosť.

Cieľ.

Dôvod.

Možno ma všetko vedie sem. A ďalej. Levé ma rozhodne neinšpiruje a už sa necítim prekliata.

Možno nikdy neuvidím tvoj úsmev vedľa svojej tváre ani ti nikdy nepoviem aby si sa konečne oholil. Možno nebudem sedieť v pracovni v ktorej vzduch je ťažký a červený. Možno nikdy nebudem mamou. Je veľa vecí, ktoré sa možno nikdy nestanú, akokoľvek chceme, ak nám tieto príbehy nemajú patriť.

Sen je vízia možnej budúcnosti, ktorý neumrie, kým sa s ním v správnom čase nestretneme.

A niekedy neumrie ani potom.

Možno…navždy…. nikdy…

Tak už vieš kde to všetko začalo?

Nie sú to ľudia. Lásky, nelásky, sklamania, úspechy. Sme to my. 

A ja stále nedokážem povedať svoj príbeh.

Jeho nevypovedanosť ho chráni pred životom.

__________________________________________________________________________________

If nothing can save us from death, may love at least save us from life. ( Pablo Neruda)

 Pseudoblog

9 0 4 0 4

Komentuj

3 komenty k blogu