O nich

Vraj sú takí ľudia. Pozriete na nich, a v ich chôdzi, ich postoji je niečo tragické. Smutné, túžiace. Akási krehkosť, samota posledného vojaka v poli. Fúkneš, a rozbiješ. Boria sa sami, cudzími svetmi, obklopení novými podnetmi, dýchajú krásu okolia, snažia sa zaplniť vecami, poznaním, ľuďmi, túžbami. Zastaviť sa ich desí. Navonok sú... veľmi fajn. Priateľskí, milí, obľúbení. Ľudia ich majú radi. Zdanlivá nekomplikovanosť, bezproblémovosť, no vo vnútri celé svety, štvrté dimenzie éteru, ťaživé uvedomenie si kolobehu, dotyk hĺbky.

Čeliť veciam väčším, ako si ty sám.

Je krásne pozerať sa do priepasti, istý čas. Priepasť priťahuje, svojou jednoduchosťou, ľahkosťou, vzrušením z neznáma, zakázanej morbidity. Nie každý však vydrží, nastaviť jej zrkadlo. Priepasť pohlcuje. Odkloním sa i ja, a upriem zrak na oblohu. Rovnováha poletuje niekde medzi oblohou a priepasťou. Zhlboka sa nadýchnem, a na istý čas sa uzemním. Potreba istoty vyvažuje kolobeh zmeny. Miesiť hlinu do kruhu, tvoriť krčahy stability. Istota v seba a svoje činy. V správnosť bytia.

Splíny odvediem týmito slovami, vytvorím z písmen kalich, a napijem sa z neho. Zavriem laptop, a o chvíľu budem zase tá stará K. Ďalej budem hľadať svoje šťastie medzi rozličnými svetmi, pokračovať v epizóde súkromný dobrodruh hľadania neznáma, žiť úspechy, ďalej sa budem veľa pýtať, a dostávať málo odpovedí.

A asi to tak má byť.

*

 Úvaha

20 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu