Časozberný moment

Zistila som, že mám rada ľudí. Kedysi som sa štylizovala do role mizantropa, uzavretá vo svojom svete. Ale ako ciferník postupne prelieva svoje zrnká časokrajinou, uvedomujem si, že tí, ktorí prekrížili aspoň minimálnu vrstvu môjho žitia, boli a sú výnimoční. Všetci, ktorých som mala šancu spoznať. Každý jeden zanechal stopu – každý do mňa vlial svoj odtlačok – pečať existencie, zmiešanie aspoň okrajov dielikov skladačiek obrovského puzzle ľudstva. Hoci niektorí ma zranili, hoci niektorí neboli univerzálne „dobrí“. Keď reflektujem svoj život, vývin, postupne chápem, že všetci mali ideálne miesto – hoci v mojom príbehu mnohí už nefigurujú, a to viac menej veľká väčšina, každý jeden navždy ostane vo mne - a horizont môjho deja môže expandovať ďalej...

Nehovorím o ľuďoch, ktorých som stretla, pozdravila a naše vlaky zašumeli odlišnými smermi. Nie. Hovorím o ľuďoch, ktorým som požičala v mraze rukávnik. Oni mi často vrátili svoj. Všetci tí, s ktorými chvíľku zdielate úsmev, občas bolesť, niekedy ambivalenciu a napätie. Často neboli „dobrí“. Často sa podobali mne. Naivní, snílkovia, egoisti, občas hysterčili, proste cholerici. Pociťujem však bázeň a rešpekt pred všetkými, ktorý aspoň sčasti nahliadli do môjho sveta. Každý jeden z vás, ktorým píšem tieto riadky, mi dal niečo, umožnil mi pochopiť fungovanie sveta, samej seba, načrieť do zmyslu existencie, skrz interakcie s odlišným, srkz adaptáciu na nové, skrz prieniky do neznáma.

Mám potrebu poďakovať sa... životu. Je to smiešne, ďakovať životu. Ale ja si naozaj vážim život. Kolobeh sveta okolo mňa. Úctu a pokoru ľudí, ktorí ju vôbec nemusia mať, a predsa! Sú to kvety ľudskosti, pripnuté vo vlasoch, skrášľujúce bytie.

Niektorí ľudia neboli reciproční, chceli cicať, nevedome alebo aj vedome zraňovali. Štvali. A zrejme aj ja ich. Najprv som si myslela, že ľútosť je dobrá. Ak niekoho ľutujete, ste nad vecou. Ste viac. Avšak v skutočnosti tu ide o otázku moci, a nie „lásky“. Pocit výnimočnosti. Narcizmus v šate altruizmu. Stačí však jednoduché –akceptovať. Pochopiť, že každé vaše zranenie umožní vidieť horizont sveta v širších súvislostiach. Pochopiť človeka.

Človek môže rásť len vtedy, keď akceptuje seba aj druhých. Keď odpúšťa a neľutuje. Keď pochopí, že za každou ranou a zlobou namierenou naňho sa skrýva utrpenie udierajúceho. Keď vníma svet ako priestor na možnosť šírenia sa, možností pohybu. Je len na ňom, aké prísady primieša do svojho bytia. Vtedy je celý svet len a len preňho.


Mám svet na dlani. Kreslím po ňom čiary a sny, hľadám alternatívy, bočné cestičky i tunely. Akceptujem omyly aj nezdary.


Žijem

.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu