Ale ja ju pod dverami čakať nebudem donekonečna...

Dnes som ju videla!! Stretla som ju... na mieste, kde by som to, možno predpokladala, ale nie dnes. Možno v kútiku duše som ju tam chcela stretnúť, ale už nebola taká ako som si ju pametala... Bol to šok. A zo začiatku som nevedela ako sa mám zachovať. Smiať sa od radosti plakať od smútku...alebo čo vlastne! Tvárila som sa akoby nič, aj keď ma to strašne ťahalo za ňou. Videla ma tiež ale vôbec neviem odhadnúť na čo asi tak myslela...Je rada? Je sklamaná? Prekvapená? Záhada sa vyriešila keď ma k sebe zavolala...

Keď vás volá vaša láska, odmietnete? Jasné že nie...každého to za ňou ťahá, aj keď viete čo všetko už napáchala a že aj tak nič dobré to asi neveští...Ani ja som neodmietla...Ale keď som ju videla zblízka, bola to ona...ale zmenila sa Nie priveľmi, na to bol krátky čas ale začala naberať úplne iné črty, ktoré som nespoznávala...

Bola pri mne, v tesnej blízkosti takmer sa ma dotkla....ale zároveň bola tak ďaleko, v tej nekonečnosti...Bola pri mne, ale stále zamknutá za tými dverami, ktorých prah nechce prekročiť...
Je to také zvláštne...Bolela...už zas a znovu...neprinášala radosť, potešenie, už len trápenie a bolesť...Tak veľmi som ju chcela...a zároveň som preklínala to náhodne stretnutie Príliš zahľadená do smútku a bolesti, ktorú mi spôsobovala som si nevšímala jej reakcie.
Možno sa stále vracia k mojim dverám, ale ja už za nimi nechcem načúvať a striehnuť aj na ten najmenší pohyb či sa vracia... Veď keď bola tá pravá, tak sa vráti a otvorí si sama...tým náhradným kľúčom. Ale ja ju pod dverami čakať nebudem donekonečna...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu