Je mi ľúto, že sa neviem postarať o záhradu.

Celú noc som nemohla spať. Cítim sa ako balón, ktorý sa vznášal vysoko v oblakoch no, popritom z neho unikal vzduch. A aj keď unikal pomaly, nebadane balón aj tak klesol.

Myslela som si, že je už po všetkom. Verila som tomu, že som už zo svojej záhrady odstránila všetky zlé spomienky. Spoznala som nových ľudí a tí sú autormi nových spomienok. A som im vďačná pretože vďaka nim moja záhrada opäť rozkvitla.
Sadla som si do trávy a cítila som nesmiernu radosť. Všimla som si, že vedľa mňa rastie kvet a bolo mi pri ňom dobre. Nemusel nič hovoriť ani konať stačila mi jeho spoločnosť.

Ale, zrazu...

Pychol ma bodliak. Neviem odkiaľ sa nabral, ale bol tam. Zrazu som všetko videla, temné, tmavé, vulgárne... Obkolesil môj krásny kvet, že sa mi sprotivil aj on. Hoci za to vôbec nemohol...
Bodliak mi pripomenul všetko to zlé. Vydesilo ma to. Splašila som sa, ako keď srna počuje praskať konáre. Mala som potrebu odísť, zutekať do ďalekých diaľav.

Vo vlastnej záhrade sa cítim ako vo väzení. Narážam na vlastné steny, na vlastné hranice, zráňam sa, podkýňam... Bolí to. Veľmi to bolí. A nikto o tom nevie, pretože nikto nemôže vstúpiť do mojej záhrady. Neviem nájsť dvere a nemám ani kompas.

Čo s takou záhradou?
Predať ju nemôžem, veď je súčasťou mňa.
Ani prenajať ju nemôžem, veď kto by ju chcel?
A zničiť ju tiež nemôžem. Nechcem.
Pretože je mi ľúto tých nových kvetov. Oni sú mojou útechou. Viem, že existuje radosť, pretože som ju videla v ich rozžiarených tvárach. Viem, že existuje svetlo pretože som ho videla v ich otvorených očiach. A viem, že existuje aj láska, pretože som ju pri nich dokázala vnímať.

Tak ako sa mám zbaviť buriny a nezničiť pritom kvety?

 Záchod

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu