Prepletáme svojimi šmatlavými nohami, keďže telesná výchova nebola nikdy našou silnou stránkou...

Úplne, že prvý raz v histórii môjho biedneho života som sa vychystal do školy skôr, ešte aj posteľ som si upratal (teda aspoň hodil paplóny a vankúše na jednu kopu do rohu postele).

Normálne som mal už bundu na sebe, a sa obúvam a ešte asi pätnásť minút času, kým dojde bus... Aj šnúrky som si kvalitne zaviazal....

No pravda je, že som sa snažil byť dochvílnejší najmä kvôli sesterke Andrey, s ktorou sme sa dohodli, že pôjdeme busom spolu...

A tak prekračujem, čakám na ňu na mieste nášho stretnutia...

Čas neúprosne ubieha.... zúfalo prikladám mobil k uchu:

,,Kde si??!!!!“

,,Už idem, bežím.“ Stihne ešte zakričať do mobilu, keď ju zočím bežať oproti mne.

,,To už je toľko??“ Snaží sa zahovoriť situation.

Dáme sa do behu, prepletáme krivými nohami (telesná výchova nikdy nebola naša silná stránka).

Chcem zamknúť bránu, nejde to...ide ma trafiť šľak...serem na to...

Bežíme ako o dušu...

,,Už tam je bus!!!“ zdesí sa Andrea.

Do kelu...zasa ten zúfalý pohľad na bus, ktorý sa už neúprosne snaží zmiznúť v nedohľadne...

A tak čaptavo s rozväzujúcimi sa šnúrkami opäť bezprízorne upaľujem na spoj, tentoraz spolu so sesterkou, ktorá nebeží o nič menej komicky...

Prečo ma vždy osud núti takto sa dostať do varu...Prečo nikdy nestíham, prečo aspoň raz....

(Asi aby som neochrnul a každý deň si aspoň skromne zabehal)

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu