Človek niekedy potrebuje reset. Vykoľajiť sa z vybehaných koľají. Ísť niekde inde. Do neznámeho prostredia. Ku neznámym ľuďom. Aby sa potom znova tešil domov na tie všetky pojebané maličkosti, ktoré ho po mesiaci zasa vytáčajú, a práve preto ich tak milujeme. Ale nie vždy si tú lásku uvedomujeme.

Ja som momentálne tiež po takomto resete. Ale keďže som bola vykoľajená od stereotypu iba 3 dni, tak som ešte nestihla dôjsť do fázy „tešenia sa domov“.
Hlavu mám ako tri balóny. Unavená ako baník po 12hodinovej šichte. Necítim sa nejako sviežo vyresetová (žúrovať tri dni po sebe nie je bohvieako osviežujúce ). Treba sa mi ešte z toho resetu vyspať. Minimálne týždeň (kiežby som mohla!!!!).

Od pondelka to isté. Zasa. Nie, nechcem sa sťažovať. Jasné som rada že mám čo jesť, piť, že som zdravá, že mi chutí, že mám okolo seba fajn ľudí, ale moje vnútorné JA je stále neukojené. Chce behať, objavovať, loziť, spoznávať, padať a vstávať. Stále chce ísť preč.

preč od všetkých.
od všetkých ktorých tak miluje.

 Blog
Komentuj
 fotka
otvoreneokno  29. 11. 2010 21:52
Presne tak! Tóčna!



Mne by sa taký reset momentálne šialene hodil.
 fotka
ohcysp  29. 11. 2010 21:54
@otvoreneokno tak teda jeden reset... poprosím 2krát!
Napíš svoj komentár