Fyzickosti.

Je to ako keď máš pred sebou svoje najobľúbenejšie jedlo, ale ústa máš zalepené. Cítiš tú vôňu, no nemôžeš s tým nič urobiť.
Je to ako keď prídeš na koncert svojej najobľúbenejšej kapely po tom, čo ohluchneš. Cítiš tie vibrácie, tú atmosféru, ale nepočuješ ich.
Je to ako keď sa chystáš na najdôležitejší zápas života a zlomíš si nohu. Prídeš tam len ako divák, ktorý môže len pozorovať.

Je to ťažké.

Je ťažké byť len priateľom niekoho, s kým si si odžil niečo viac, dlhšiu dobu a veľmi intenzívne.

Potrebujem objatia. Potrebujem dotyky. Vášeň.
Až moc som si na to zvykla. Brala som to ako niečo automatické a prirodzené. Dva roky som o to bojovať nemusela. Nemusím ani teraz, ale to je ten problém. Ako sa dá byť len kamarátkou?
Ako sa dá pozerať na tie ústa, ruky bez možnosti dotknúť sa ich, pobozkať ich?

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu