Nočný výlev opitého sviniara

Vychádzam na balkón len v trenkách a vôbec mi nevadia tie pohľady žien po menopauze. Zízaju a nadávaju, ale závidia, že sa mi sem tam ešte postaví, narozdiel od ich upotených a smradľavých mužov, ktorých chovajú doma. Vychľastajú to posrané pivo, zožerú segedínsky, ktorý si dochutia korením, soľou aby sa to vôbec dalo zožtrať a už len zo slušnoti povedia „dobre si navarila“. Hovno, keby mohli, radšej sa najedia dakde v nejakej podradnej kantíne. Pamätajú na to ešte z vojny - ako vtedy len nadávali. A teraz im to všetko chýba. Zrazu – zrazu keď to už nemajú znova to chcú.

Poškriabem sa v rozkroku, dám si vlasy do gumičky a popritom si nenápadne čuchnem k podpazušiu či smrdím, alebo nie. Ak áno, proste tam najebem pol fľašky nejakého lacného deodorantu, ak nie, tak aj tak. Nechce sa mi vliezť pod sprchu. Je to nepodstatné. Keby som vedel, že ku mne príde nejaká pekná ženská, okamžite by som sa vymydlil, nasprejoval, oholil a ktovie čo všetko. Ale takto nie. Odpijem si z rumu. Zubaté zimné slnko rotztápa sneh na chodníkoch, ale neroztápa ten mráz vo mne. Ak mám dobrý deň, spravím si na raňajky praženicu. Ak zlý, stačí vajce na tvrdo. O vajcia som nikdy nemal núdzu...

Už ako malý chlapec som prestal veriť na zázraky. A už ako malý posraný zasran som vedel, že opitý chlap je kokot! Vedel som ako bolia slova, facky. Niekdy mám chuť byť tým chlapom, zjebať sa do nemoty, zazvoniť tej mrche a streliť jej takú facku, že by si do konca života pamätala ako sa volám. Ale neurobím to. Zavše sa pritom roztrasiem od strachu, zavše mnou prejde pocit bezmocnosti ako sa nedokážem ovládať. Zavše sa schúlim niekde na posteľ a nadávam – ako si to len mohol urobiť ty sviniar!

Dopíjam posledné zvyšky fernetu, ktorý sme kedysi ešte spolu pili. Potom sme spolu skončili v posteli. Bolo to nechutné a pritom tak živočíšne. Pamätám ako sme ho spolu kupovali v tescu, cestou počúvali nejakú hnsunú americkú urevanú čupku s veľkými kozami a perami ktoré by dokazali spraviť s mužským „nádobičkom“ zázraky... A potom sme ho otvorili, začali piť, nedopili a milovali sa niekoľko hodín vkuse. Zvláštne. Teraz sa mi to všetko hnusí. Dopíjam ho sám, z postele som stiahol všetky presteradlá a nechal som tam len jeden, jediný vankúš pre mňa. Sem tam, si do neho udriem päsťou. Myslím na teba. Ach, ty mrška...

Vždy som vravieval – keď budem v koncoch, proste sa zbalím a pojdem preč. Zbalím si tých pár handier, čo mám doma, nejaký chlieb, klobásy a vypadnem preč. Nech o mne nikto nič nevie. Nech sa stratím a o pár rokov sa vrátim a všetci budú vravieť len o mne. Že som sa vrátil a kde všade som bol. Budú vravieť koľko som toho dokázal, čo som videl... A maximálne tak zdrhnem na deň z Prešova do Košíc, kde sa opijem ako prasa, pokukujem po ženských zadkoch bez odvahy sa nejakej prihovoriť.

Myslím, že každému je jasné, že najlepšie je práve tam, kde práve nie ste. Ste na nejakom gádžibale v zapadnutej dedine? Zrazu máte chuť ísť niekam do mesta do baru. Zohnáte odvoz, prachy a po pol hodine už máte chuť znova vypadnúť niekam preč. Nič nové pod Slnkom.
Nejaká čupka čo natriasa riťou sa znova a znova usmieva len do vášho ksichtu a každému debilovi v tej zadymenej miestnosti je jasné, že ju stačí zavolať na záchod a stiahne si pred vami nohavice, gate a môžte ísť na vec. Mne sa to hnusí. Ako pchať, svoje ferari do kopy sračiek!

Vypadnem vždy vonku keď to už neviem znášať. Je mi jedno, že za mnou niekto volá: „kurva, ostaň ešte aspoň chvíľu“, alebo : „Stanko, prosím, ostaň so mnou!“. Nie! Hovno, ja nikde neostávam! Nebudem márniť čas s nejakou smradľavou pyraňou čo za jeden večer vystrieda aj pár chlapov. To už by som mohol byť rovno buzík! A vymieňať si sliny s tými hnusnými zarastenými frajermi. Pred diskotéku si zaparkuju svoje audini a bavoráky, otvoria kufor a tie ženské sa im tam nahádžu ako choré bezmocné ryby. Ach, chudáci. Chudáci chlapci, nevedia koľko trápenia im ich to auto prinesie...

Možno len závidim. Kurva, čoby, vážne závidim. Mne sa ženské okolo krku nikdy nehádzali. Bol som vždy tá posledná možnosť, bol som ten, ktorý býval na koci reťazca. Najprv nejaký frajer, ktorý ich len využil a potom som prišiel na rad ja so svojimi slovami. Zavolal som ich na vínko niekde na romantickú lavičku, utešoval som, vravel ako ma to všetko mrzí... A predsa ma to vôbec nemrzelo – si sprostá? Sama si za to môžeš. Ale leteli na to tie ženské, čo si budem nahovárať. Keď nemáš auto, stačí ak máš pochopenie. Ak nemáš ani jedno z toho, bohužiaľ, zajebať si budeš musieť za prachy!

A vlastne, veď ja mám ženy rád. Stále veria tomu, že chlapi sú romantickí, že chlapi sú tí, ktorí im budú kupovať drahé prekvapenia... Stále vravia o bývalých, stále myslia len na to, čo bolo dobré a keď spomínajú na zlé, tak sú buď riadne opité, alebo sú práve po rozchode. A stačí len prikivovať a pýtať sa: „prečo, ako, kedy...?“. A o deň máte v telefóne sms, z ktorej je každému jasné, že ste vyhrali prvú cenu – ju.

 Blog

40 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu