Krátke spomienky na nekonečné šťastie

Sadli sme si k potoku na víno. Chutilo sladko. Ako tvoje včerajšie pery. Aj keď pery chuť nemajú - chuť im dava to, že sa k nim bolo tak ťažké dostať. Cítil som sa opojený. Láskou a omamným účinkom vína, deň bol nádherný. A kačky v potoku a vzdialený hukot áut a pocit, že na svete ma dokáže trápiť len to, že som práve bez teba.

*

Kráčali sme vlniacim sa morom zelenej trávy. Človek by sa v nej najradšej utopil, hoci siahala len po kolená. Vlny sa hnali od lesa a smerovali priamo k nám, vždy keď k nám doriazili, do vlasov sa zaplietol vietor, ale vlny v sebe nemali žiadnu silu. Možno len tak šteklili na nohách. Vo vetre lietali aj púpavové páperia a pristávali na tele, akoby sa ho snažili obsadiť nepriateľské vojská. A vzduch voňal priestorom a slobodou. A tvoje vlasy viali akoby si sa hnala za niečím v diaľke, kroky boli pomalé, voniaš láska lesom, jahodami, margarétami, voniaš tak, že v tom musí mať prsty sám pán Boh, lebo toto by človek nedokázal!

*

Občas dochádzaju slova, ale to čo je vo vnútri stále kričí. Držím ťa za ruku a za nami sa míňajú kilometre lesa a poľných ciest. Bažantie kvílenie a kukanie kukučiek sprevádzajú naše cesty, občas nepozorná srna prebehne okolo nás a splašene vletí do húštiny. Fascinuje ma život prírody. Stačí byť ticho a ona zrazu ožije. Občas to platí aj o láske. Ak je ticho, vtedy prichádza láska. Už neverím tomu, že môže prísť v hlučnom zadymenom bare...

*

Prvý bozk. Nebol môj prvý, ale až teraz viem, čo to je skutočný bozk. Nie je to uslintané, zadychčané a nadržané dotýkanie pier. Je to tá ľahkosť a kľud, ktoré chcú čas, atmosféru a slnko nad hlavou a trávu pod hlavou...

*

Ja idiot som sa vždy opíjal, utrácal prachy, rozum a hrdosť so ženskými, ktoré nestali ani za pohľad. A zrzau ty. Všetko sa zmenilo. Vlastne, ženy ani nie sú, už len ty!

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu