Dedinské postrehy

Bývali to rána plné mlieka, masla a lekváru. Pretieral som si oči a unavene som zíval, ktosi roztiahol závesy v izbe a do vnútra sa vliala energia v podobe slnečných lúčov. Muchy bzučali ako neónové svetlá. Vypol som ich - stačil poriadny švih novinami. Trenky sa lepia na zadok a tričko trocha páchne za potom. Ako chlap.

*

Stačilo Slnko. Les, voda, šum vetra, včely, šteklenie v nose, popŕhlené lýtka, ústa fialové od čučoriedok, vôňa pokosenej trávy, čerstvé jabľčko, splašený pstruh, diera na topánke a pot na čele. A spokojná dedinka učupená medzi horami, ľudia zmierení so životom, ženy zmierené s pijatikou mužov, život zmierený so smrťou. Mier v krčme, kostole aj v každom domčeku, v každej maličkej dreveničke pod starými, sladko voňajúcimi lipami.

*

Stará vŕzgajúca bránička - prívetivý kus železa. Ľadová studnička a zurčiaci potok. Na peci rozložené liečivé byliny, ktoré rozvoniavali celú izbu. Čaje z nich bývali rituál, stále sa vravelo pri sŕkaní horúceho čaju: "Po ľubovníku sa ti bude dobre spať, dokáže príjemne ukľudniť. Pamätáš ako sme ho zbierali?". Sedelo sa vonku na chladnom betóne, pretože aj večery boli sparné a pilo sa. Chlapi stále len borovičku alebo slivovicu. Aj tá bola predsa z prírody. A tiež bola zdravá. Hlavne na psychiku, zrazu sa každému chcelo spievať. Chlapi po nej vyli na mesiac ako vlci: "Ani ja ne juhas, ani ja ne bača, bo mi moja milá...". Ozývalo sa to celou dedinou, nakoniec prišli ženy a chlapov si rozobrali po jednom do postelí. Tam zase vyli, tentokrát už obaja...

*

V krčmičke sa vždy hrali šípky a karty. Bralo sa na sekeru a krčmár držal so svojimi štamgastami vždy krok, koľko poldecákov oni, toľko aj on. Po pár mesiacoch bolo aj po krčme, zaspala a spí doteraz.

*

Nedeľnajšie omše boli povinnosť, kto neprišiel, bol vážne chorý. Hneď sa za neho všetci pomodlili. Do kostola sa proste muselo. Najlepší oblek, kravata. Ženaté ženy šatky na hlavách, ruženec v ruke a modlitba na perách. Muži boli elegáni ale stále odbehovali ušúľať si cigaretu a späť sa vracali zadymení a smradľaví. Ženy vtedy vraždili pohľadmi. Deti sa držali sukní a netrpezlivo čakali na koniec omše, chceli sa hrať. Prestupovali z nohy na nohu. Vykúkali von oknom a tajnými signálmi si stále niečo ukazovali. Niečo čo bolo smiešné len deťom.

*

Potom obedy. Zabitá sliepka sa najprv ponorila do vriacej vody, aby koža zmäkla a aby sa dalo perie ľahko vyškľbať, vždy to robievali dvaja. Jeden držal sliepku, druhý škľbal. Neboli to tie vychladené kúsky ružového mäsa v celofáne, ale teplé mäso plné krvi. Nikto nebol precitlivený a keď bolo treba, každý raz za čas škĺbal. Rukou sa vybrali vnútornosti. Žalúdok sa vyčistil, pečeň a srdce tiež. Všetko to putovalo do polievky. Nakoniec aj celá sliepka. Už po pár minútach plávali v slepačej polievke velikánske mastné žlté oká. Dedo stále chodil s lyžicou a vylovoval ich. Vraj mu robia dobre na hlasivky. Zakaždým si odkašľal a šiel si pripáliť cigaretu. Potom sa zase vrátil a opäť s tou lyžicou. Robil to dookola a nikto si ho nevšímal.

*

Najviac som si uvedomoval trápenia ľudí okolo. Nikto sa nesťažoval a keď sa sťažoval tak len potichúčky a len bohu. Nikto iný nevedel o trápeniach tak obyčajných ľudí. Aké len ťažké bývali trávnice plné sena. A aké drobné bývali tie žienky, ktoré ich lúkami nosili až do domu. Ako sa len všetkým mužom triasli ruky od driny na poliach. Každý prosil Boha o pomoc. Každú noc som počúval šepot "dajte nám zdravíčko, šťastíčko a dobrú noc..." a potom už len ticho, všetci zaspali. A tikot starých hodín, pukanie dreva v peci. Noci boli vykúpením. Dokonca, aj pán Boh mal rád noci, všetko stichlo. Iba psy štekali na čosi, čo bolo tam vonku...

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu