Elektrické biče rozjasňujú čiernu oblohu. Nebo plače a prudký dážď jej bičuje tvár. Čierne vlasy vejú v ľadovej víchrici a skrvavené pery sú vykrivené v krutom smiechu. Hľadí do neba a hrdelne sa smeje. V besnom šialenstve vzpína ruky k mračnám, z ktorých sa sypú ostré krúpy. Kúsky ľadu jej rozrývajú hebkú pokožku. Ľudia utekajú a skrývajú sa pred bolestivou búrkou pod dáždnikmi a pod strechami domov. Nechápavo hľadia na drobnú ženu s bielou pokožkou. Biela nemocenská košeľa jej obopína krivky a pod mokrou látkou presvitá nahé telo. Nevníma svet okolo seba. Všetko, čo vníma je len búrka. Beží k nej mladý chlapec a objíma ju okolo nahých nôh. Sú takmer ľadové. Nevníma. Skrčí prsty pevne do dlane a svetom prebehne zemetrasenie. Z dlaní jej tečie krv a farbí načerveno ulice zaliate vodou. Chlapcove ruky ju pália. Skloní zrak. Detské rúčky jej objímajú nohy a bledé pery odriekavajú detskú modlitbičku. Nežne dieťa hladí po tvári a sleduje ako dážď umýva jeho slzy. Dážď. Krúpy i zemetrasenie ustáli. Pritisne hebké pery na chlapcove čelo a vtisne mu bozk smrti. Malé telíčko padne bez života na zem. Až teraz jej ľudia začínajú venovať zaslúženú pozornosť, o ktorú však nestála. Jej obraz zdobil obrazovky tisícky mobilných telefónov a televíznych obrazoviek. Ľudia fascinovane hľadeli na oheň, ktorý sa okolo nej tvoril a škvaril bielu látku. Až keď im teplo znemožňovalo dýchať a pekelná žiara začala páliť, uvedomili si, že sa nejedná o trik. Aktívne aj dávno vyhasnuté sopky začali zem zalievať lávou, more sa búrilo a gigantické vlny zalievali celé ostrovy. Mohutné masy vzduchu ničili všetko, čo im prišlo do cesty. A ona sa smiala. Smiala a plakala zároveň. Prihliadala ľudskej panike. Hemžili sa ako krysy a snažili sa ukryť pred jej trestom. Lenže nemali kam. Zem je príliš malá na to, aby sa mohli ukryť pred jej hnevom. V agónii klesla na kolená a dlaňami prešla po asfaltovej ceste, ktorá začala pukať a zem sa začala trhať. Ľudia padali do bezodných priepasti a ich krik zanikal v temnote. Bolesť, chaos, zmätok, panika. Bola sem poslaná v podobe človeka, aby pomohla. Ale ako mohla napraviť to, čo bolo nenávratne stratené? Privítali ju utrpením. Zradili ju. Všetci. Bolestivo vydýchla. Tak málo životov. Cítila to. Každé bijúce srdce. Bolo ich tak málo. Tak málo sa zachránilo. Naposledy rozostrela astrálne čierne krídla a sopky prestali chrliť svoj hnev, nebo odhalilo hrejivé slnečné lúče a zem zacelila svoje rany. Hnev i zúfalstvo opustili jej srdce. Spokojne sa usmiala a rozplynula sa v posledných kvapkách dažďa. Azmael, padlý anjel.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
rebelka
16. 10.októbra 2008 13:44
Zaujimavy pribeh : )
Napíš svoj komentár