Niklinka: Utrápená babička

Orava,región so stručným obyčajným názvom,ktorý v sebe ukrýva veľké čary života,a ktorý má dostatok miest na svoju existenciu.Práve tu sa nachádza malé,veľmi krásne mestečko Námestovo.Keď sa to všetko začalo,babička s menom Mária mala vtedy krásnych osem rôčkov,bola ešte dieťaťom,keď vo svete už dávno vládla krutá vojna.Len tajné slová vraj dokážu rozpútať vojnu.Dni bývali zahalené hmlistými mrakmi.Ľudia mávali zvláštny pocit,keď kráčali ulicami.Prechádzal v nich strach i mráz.Celé ich telo ovládal strach a hrôza.Vonku už od rána prevládala tma.Tma je vecou sna,noci a tajomstiev,no v tomto prípade naháňala obrovský strach.Bolo potrebné priniesť svetlo,aby svet zase žiaril farbami,ktoré počas vojny strácal.Celý život sa otáčal.Každý sa túlaval svojou vlastnou krajinou,ale ľudia aj po tom všetkom verili v koniec vojny.Niečo bolo cítiť vo vzduchu a neboli to len vtáci.Niečo bolo vo vzduchu a nebolo to čudo.Bolo to niekoľko kombinácii ako umrieť.Nenašiel sa taký,ktorý by naozaj chcel umrieť.Možno,že by pre rodinu umrel,pre lásku alebo pre iný dôvod,ale bezdôvodne nie.Každý čo si na tie dni vojny pamätá je otrasený.Spomienky boli ostré ako dýka a ešte aj dnes prebodávajú telo.Aj,keď prešiel určitý čas tak ľahko sa na to nedá zabudnúť.Ba dokonca vôbec.Nešťastný je ten komu spomienky na detstvo prinášajú iba strach a smútok.To sa týka aj Márie.Mária žila v rodinnom dome spolu so svojimi rodičmi a súrodencami.Dom bol krásny aj keď skromný.Hlavne,že v ňom vládla láska,pokoj a harmónia.Za domom bola obrovská záhrada,ktorú v lete rozžiarili kvitnúce stromy,jemná tráva alebo voňajúce kvety.Za ich domom,v tej krásnej záhrade,rástla šalvia,v ktorej sa snívali najkrajšie sny.Rada sa záhradou preháňala.Vždy,keď vonku svietilo letné slniečko a jeho lúče sa opierali o zem,tráva bola mäkučká,vtáčiky štebotali,všade bolo tichúčko a na oblohe nebol ani mráčik,rozbehla sa Mária po záhrade a vyvalila sa na trávu s kvietkami v ruke,pozerala do neba a bola veľmi šťastná.Za domom mali továreň,kde chodila obzerať ľudí.Vždy z diaľky húkali do rytmu stroje a vysielali dymové signály do hôr okolo.Mária tam chodila dosť často.Doma ju čakal vždy čerstvo upečený chlieb a mama v zamúčenej zástere.Márii a jej rodinke bolo spolu krásne.Každý bol šťastný,že ma jeden druhéh tec chodil pracovať,aby mali čo vložiť do skromných ústočiek.Pracoval v tej spomínanej továrni,preto tam Mária chodila rada.Chodila za otcom.Nosila mu tam jedlo,poobzerala ľudí a išla domov.Máriina mama pracovala na poli.Na zapriahnutých koňoch vozili seno z lúk.Pohonič plieskal po koňoch bičom.Vzadu sedávali deti,ktoré hompáľali nohami a žuli suché steblá.Keď záprah prešiel ďalej,sadli si všetci pracovnici dosť unavený ku kraju cesty na kamene a spievali uchu zvučné melódie,ktoré si málokto vedel zapamätať a nikto ich nevedel spievať tak ako ony.Potom sa všetci pobrali domov,kde ich čakala ďalšia robota.Robota okolo domu.Máriin brat sa hrával s kamarátmi z dediny a jej sestra študovala.Keďže Mária bola najmladšia tak sa jej venovali asi najviac.Nemala to vždy ľahké pretože sa stalo,že bola niekedy sama doma.Pretože nie vždy mohla ísť za otcom.Tak jej kúpil bábiku,ktorú mala veľmi rada,ktorá poznala jej pocity a tajomstva.Brala si ju všade,dokonca s ňou aj spávala.Bola to jej najlepšia kamarátka.V jednom momente ich však začal otec vyháňať z domu do úkrytu,ktorý bol neďaleko ich rozprávkového,ale skromného domčeku.Nikto nevedel,čo sa deje a ona dostala strach.V hlave mala len jednu otázku:,,Čo sa to deje?“Spolu s nimi utekal vonku aj ich otec.Každý mal strach.Všade dookola bolo počuť výbuchy,krik a nárek.Smútok klopal na jej dvere.Tiene tancovali vonku za jej oknom.Slzy stále padali na podlahu.Zatiaľ čo sa svet okolo nej rozpadál.Vyzeralo to akoby celý svet navždy zdvihla a zavrhla sila smrti.Mária sa tak veľmi snažila pochopiť veci,čo sa práve vtedy okolo nej točili,ale márne.Cestou z domu,pri úteku do úkrytu si zabudla v dome svoju najobľúbenejšiu hračku,svoju bábiku.A čo myslíte,čo urobila?Zostala tam stáť uprostred toho celého zhonu a všetko ju vo veľkom obchádzalo.Zrazu sa z jej malých nevinných očičiek spustil prudký vodopád pálivých sĺz.Keďže bola obľúbeným dieťaťom svojho otca a otec ju veľmi ľúbil,rozhodol sa,že sa po ňu vráti do domu.Cesta,ktorou kráčal vyzerala ako šplhanie,cesta po rebríku až k samotnému slnku,až kým ho nezasiahla zbraň.Smrť je niekedy bezbolestná,prinesie veľa zmien,ktoré ovplyvňujú život a ktoré môžeš prijať alebo opustiť.Hra života sa ťažko hrá.Niekedy vyhrávaš a niekedy naopak prehrávaš.No v ten okamih obloha z černela.Údolie smrti sa otvorilo a jej otec bol jeho väzením.Spálil svoje mosty,rozhodol sa pre takýto osud.Ako pomaly padal,bolo počuť len dopadanie kvapiek krvi na zem.Ešte stihol Márii hodiť bábiku zafarbenú jeho krvou a zakričal nech bežia.No však ona tam len stála a nevedomky so slzami v očiach pozerala na kaluž krvi,ktorá okolo neho tiekla.Po chrbte jej prebehli zimomriavky a jej telo ovládol chlad.Všetko teplo sa zmenilo na ľad,jej pohľad mrazil,jej slzy po ceste na zem zamrzávali,jej pery boli fialovo modré,líca ligotavé z kryštálikov sĺz,vlasy mokré a jemne ručičky poškvrnila krv.Cítila sa akoby išla niekam,kde nikdy nebola,bola smutná a bolo jej aj ľúto,no veľmi si cenila výkon svojho otca.Vo svete,kde si nie je nik istý novým ránom,našla si Mária dôvod,prečo dýchať vzduch páchnuci krvou a predsa nevinnosťou,nájde zmysel svojho utrápeného života.Pre lásku.Vedomí si svojich osudov a predsa dúfajúc v novú nádej,keď stará nádej umiera rukou vojny.Nie čudo.Láska je silnejšia než smrť.Láska nie je len slovo.Narodiť sa pre lásku,žiť pre lásku,zomrieť pre lásku.Veta ako určená na opísanie Máriiných pocitov.Počas neľútostnej búrky presvitá kdesi jeden svetelný lúč.Práve láska priniesla pre svet svetlo,ktoré počas vojny strácal.Tenučký lúč svetla,tenučký ako vlások nevinného dieťaťa,jemný ako hodváb.No predsa je to niečo fascinujúce,jediný bod,pre ktorý sa oplatí kráčať ďalej a znášať útrapy tejto smršte.Práve takto by sa dala definovať podstata či dokonca zmysel lásky v časoch2.svetovej vojny,v období,keď sa na uliciach povaľovali telá ľudí,námestiami tiekla krv a rodiny prišli o blízkych.Láska a vojna.Dva protiklady,dve tak významovo odlišné a predsa čímsi späté slová.Láska po smrti dokázala udržať Máriu silnou,a aj jej rodinu.Od toho obdobia ubehlo už strašne veľa rokov. Mária zostárla a trpela vážnou chorobou.Zo dňa na deň si nepamätala vôbec,ale vôbec nič.A však ani jej neskorá smrť nezničila to víťazstvo lásky ako aj jej podstatu a silu.Všetko,čoho sa dotkne láska je zachránené od smrti.,,A aký život taká smrť.“

Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Utrápená babička

Komenty k blogu

Horúce!