Ja budem mamou?! Part III. – V mojom byte nezostaneš

V dobe problémov čaká každý z nás podporu aspoň od svojich najbližších. Veď kto iný nás má podržať keď je zle, ak nie oni?

U mňa to tak žiaľ nikdy nebolo.

Matka - Alkoholička, ktorej bola fľaška vždy prednejšia ako vlastné deti, a to doslova. Decko jej leží v 40-kach horúčkach a ona plače nad tým, že už dopila fľašu a nemá jej kto ísť kúpiť, lebo Aďa (sestra) spí. Pričom tá Aďa sa zvíjala v horúčkach a bolestiach.

Otec - fanatik do týrania. Radosť mu spôsobovalo len to, keď si do niečoho a ešte lepšie niekoho mohol kopnúť, daň mu facku alebo len tak pourážať či nakričať.

Najskôr bola jeho terčom len mama.

Kritizoval ju za to, že nenavarila, nepovysávala či nevyniesla smeti no na seba akosi zabúdal. Nebol o nič lepší. Celé dni presedel s kamarátmi v krčme, domov sa vracal až neskoro večer a vždy prevrátil na ruby celý dom, vlastne celú bytovku.

Po niekoľkých rokoch ho však prestalo baviť trýzniť len vlastnú manželku. Keď tak nad tým rozmýšľam, možno to bolo preto, lebo ona bola takmer vždy v podnapitom stave a väčšinou si z predošlej noci vôbec nič nepamätala.

Každopádne, začal biť nás, svoje deti.

Sestra to po nejakých dvoch týždňoch nezvládla a odišla na výšku. Útechou sa jej stal internát, kamaráti a neskôr aj manžel a malá dcérka Paulínka.

Sestra začala žiť svoj život, a mama s otcom sa pre ňu stali cudzími ľuďmi. „Hnusia sa mi“, hovorila mi, keď sme sa rozprávali o tom, čo bude ďalej. „Jediná vec pre ktorú sem ešte chodím si ty. Oni ma už nezaujímajú.“

Postupne sa Košická chirurgia stávala mojím druhým domovom.


Vždy to bola nejaká vymyslená udalosť.

Napríklad, že hlavu som si rozbila pri páde zo schodov lebo som zakopla, alebo že ti modriny na nohách a na chrbte mám preto, lebo som bola s kamarátmi na chate a spadla som. „Viete, mladý sú raz taký. Vypili si a nejako spadla, veď to sa môže stať každému.“ Chabá výhovorka, no nejakým zázrakom jej všetky prechádzali.

A tak som na chirurgii končila tak asi 2-3krát za mesiac a postupne som tam už poznala všetkých doktorov.
Po nejakom čase mi dokonca dali prezývku. „Princezná chirurgie.“


Oni sa na tom smiali, pretože si mysleli, že som len jednoducho nešikovné ťarbavé decko čo sa poriadne ani neudrží na nohách. Nikomu z nich by ani vo sne nenapadlo, čo sa u nás doma deje.


Myslela som si, že po maminej smrti sa všetko zmení. Že aspoň táto udalosť ho prinúti začať sa správať ako otec a konečne ma uprednostniť pred alkoholom a priateľmi. Ale kdeže. Je síce pravda, že ma od maminho pohrebu neudrel, no alkohol zato požíva minimálne v dvojnásobnej miere ako doteraz.
Doma ho sotva vidím, pomaly už ani neviem ako vlastne môj otec vyzerá.

Dnes však urobil niečo, čo som nečakala ani v tom najhoršom sne. Úprimne tú facku som aj čakala keďže ho poznám, ale myslela som si, že ma podrží aj napriek tomu.

Po tom čo som mu povedala, že čakám dvojčatá, jeho jediná reakcia bola: „ a kde že je ten pán dokonalý, ktorý si ich nat**kal?“

Pri zmienke o Matúšovi sa mi do očí nahrnuli slzy, no nedokázala som povedať nič. Nedokázala som ho brániť, lebo som vedela, že má pravdu. Jediné čo zo mňa vyšlo bolo: „Neviem“ a rozplakala som sa.

Otec pokračoval bez štipky súcitu a nevšímal si ani to, že plačem.

„Je mi jedno kde budeš, ale s tými pankhartami v mojom byte nezostaneš.“
„ale ocko, ja naozaj nemám kam ísť“ povedala som v plači.
„Mne je to jedno Nina. Na to si mala myslieť vtedy keď si s ním šla do postele“ povedal chladne a otočil sa mi chrbtom. „a čo vysoká?“
„Pôjdem. Odmaturujem a pôjdem na vyšku.“
„Nina, medicína sa nedá skĺbiť s dvoma deťmi.“
„Nepôjdem na medinu. Dokedy ti to mám ešte opakovať. Ak pôjdem na výšku tak to medina určite nebude.“

Mlčal ...

„Do konca týždňa tu môžeš zostať. Do piatku sa rozhodni kde budeš bývať. Som ochotný kúpiť ti byt kdekoľvek budeš chcieť“
„Ale ocko, ja nemám kam ísť“
„Do piatku si vyber mesto, kúpim ti tam byt a budem ti každý mesiac posielať nejaké peniaze, ale v mojom byte nezostaneš“ chladne sa na mňa pozrel, akoby ma ani nepoznal, obliekol si kabát, zobral kľúče a pobral sa na odchod.

Pri dverách sa otočil, rozlúčil sa so mnou vetou „viac nie si moja dcéra“ a odišiel.


Zostala som sama v prázdnom byte a pravdepodobne to tak bude celý týždeň. Mám týždeň na to, aby som si vybrala akým smerom sa bude uberať môj život a kde vlastne budem bývať, keďže ma môj vlastný otec vyhodil z domu. Nemám absolútne ani potuchy kam ísť ..

Vyber si mesto ... ľahko sa to povie, no trochu ťažšie koná ...

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

22 komentov k blogu