Sedela som na posteli, schúlená do klbka s rukami doškriabanými a zababranými od vlastnej krvi. Krv. Pristihla som sa pri tom, že posledných asi desať, možno pätnásť minút si vôbec nepamätám. Snažila som sa premýšľať o tom, čo budem robiť teraz, no vôbec som sa nedokázala sústrediť. „Niekde tu ešte musí byť!“ Pohľad mi zablúdil smerom do kuchyne. Všade bolo samé jedlo, ktoré sa mi však po poslednej skúsenosti s BeBe keksami natrvalo sprotivilo. Mohli ma aspoň varovať! Netrvalo však dlho, kým som si uvedomila, že to, čo práve potrebujem tu už nie je. „Sakra!“ No, bordel som stihla narobiť statočný. Čo už, raz sa to uprace.. Krv.
Dnes som už ani na tie hviezdy nemala chuť. Ani som si nevšimla, ako jasne svietia, škoda. Mesto bolo prázdne, tiché a až príliš chladné. No moja chuť neutíchala- práve naopak, každým krokom bola silnejšia. Rukávy mikiny som si potiahla až k prstom a kapucňu stiahla hlboko do tváre. Známa melódia. „Prečo sa mi tie krvné balíky museli minúť práve dnes?“ pomyslela som si a v ruke som stisla blikajúci mobil. Krv.
V mysli sa mi neustále zjavovalo jeho meno, pred očami sa mi mihali obrázky akejsi známej tváre, ktorú- nevedno odkiaľ, no poznám. Možno on bol dôvodom, prečo som sem prišla. Ach.. Pricestovala som za tetou, áno, udobriť ich.. ´Je mŕtva. Bola tiež upírom. Roztrhali ju vlkolaci...´ „Do čerta! Odkiaľ to viem?! Ako som sa to všetko dozvedela?? On? Ale kto to.. Dosť! Na tom nezáleží. Aspoň teraz nie.“ S touto myšlienkou som sa nateraz uspokojila a myseľ som nasmerovala na Lucku. Bude, určite bude v poriadku. Časom sa zmieri s tým, že jej veľká sestrička už s nimi nie je, že už ani jednu z nás neuvidí.. Otec sa o ňu postará, on to zvládne. Kiežby som im mohla vysvetliť, že sa bezo mňa budú v tejto situácií mať lepšie, že len takto ich môžem pred všetkým ochrániť. A hlavne pred sebou. Na rohu som zabočila doľava.
Klaudia mi ju veľmi pripomínala- je v približne v rovnakom veku ako Lucka a ten spôsob vyjadrovania.. proste všetkým. Kde som ju to prvýkrát stretla? Bolo to v parku či za tou budovou?
´“Aďko? Už som sa bála. Kto je to?“ “Nemusíš sa, poď sem. Chcem ti niekoho predstaviť- Mirka, toto je Klaudia“´ „Zas ten muž!“ Strhla som sa a chytila za hlavu. „Nie nie nie! Toto je asi zlý sen..“ S istotou viem o stretnutí s Klaudiou povedať len jedno- v ten večer, ako som odišla z Oňovho bytu, som sa mala s niekým stretnúť. Dlho, skoro celú noc som bola v meste. Nitra sa mi strašne zapáčila. Fakt nádherné mesto- cez deň, či v noci. Už si však nepamätám, kto mi o tete povedal prvý. Klaudia alebo niekto iný.. záleží na tom? Spomínam si, ako som na nich narazila pred mojím terajším havenom. Boli traja- Klaudia, Marcus a Frederik. Óóó, áno, náš milovaný priateľ, ktorý má priateľov, ktorých priatelia sú našimi priateľmi.. V duchu som sa sama pre seba smutne usmiala. Vskutku, toho som dlho nevidela.. Nikoho z nich.
Strašne som na nich vtedy kričala, najmä na Frederika. Jej som sa vyhýbala, bála som sa jej. Vedela som, že nie je človek. Ale tá podoba s mojou malou Luckou.. mala som strach, že ma city ovplyvnia až príliš. V tom momente som bola na tom už aj tak dosť zle a viac som si dovoliť nemohla. Opatrnosť, aspoň teraz som taká bola. Teda, snažila som sa. Veď nie je normálne naviazať sa na upíra!
Pýtali sa ma, čo viem. Skoro by som im aj uverila, že to všetko, čo sa mi pokúšali natlačiť do hlavy, že upíry neexistujú, sú len rozprávky starej matere, no niečo vo vnútri ma hnalo dopredu a hovorilo mi, že to proste môže byť možné. Že tí.. tí upíry naozaj existujú.. a že sa práve s jednými z nich rozprávam. A strkám ich.. nadávam.. kričím na nich. A plačem. Asi uznali, že toho viem až priveľa, pretože ma vzali so sebou na stretnutie s ich obchodníkom. ´“Už dlho pre nich pracujem. Dodávam im, čo potrebujú.“´ Obchodník! ´„Je.. je mŕtvy, však? Klaudia?“´ Sedeli sme na podstavci sochy. Myslím, že to bolo pri dákej škole. Bolo nás tam viac. Aj Priatelia boli s nami. Vraj mi jeden z nich dá odpovede na otázky. Pche.. odpovede, na ktoré som sa sama dovtípila! Len tie otázky si nie celkom pamätám.. Krv.
Ešte ako človek som tam prespala jednu noc. Vo svojom terajšom have.. Halene? Do čerta! Ako to Klaudia nazvala??
Druhá noc v tomto meste sa mi stala osudovou. Bolo to.. niečo neskutočné! Ešte teraz viem nájsť to miesto, kde ma Prijala medzi nás. Ukázala mi krásu noci i zmyselnosť hviezd. Snažila som si zapamätať každé jedno jej slovo a veru, nebolo to najľahšie. Malkavian. Bola som veľmi smädná a fakt, že voda môj smäd neuhasí to ešte umocňoval. Napila som sa z jej zápästia. Potom aj z jeho. Krv.
Opäť som si škriabala predlaktie. „Sss.. musím.. musím nájsť smrteľníka.“ Prešla som popri pošte a zastala. „Tu vždy niekto ide,“ blyslo mi hlavou. Sadla som si na múrik a čakala.
Začula som zavytie. Zmes strachu, hnevu a nenávisti, ktorá mnou zalomcovala, prekvapila i mňa samotnú. Chlpáčikovia. Že by tu ešte nejakí ostali? Po tom, čo sme im znesvätili tú ich pôdu či čo? Spomenula som si na toho vlka pred Billou aj na tú podivnú partiu pri cintoríne, o ktorej Frederik vravel, že sú to oni. „Škoda, že sa nám freóny už minuli,“ povzdychla som si. Keď som však už hodnú chvíľku nič podobné nezačula, odložila som deserta späť a s úľavou poďakovala Bohu, že ani dnes som ho nemusela po prvýkrát použiť. A dúfam, že nikdy ani nebudem musieť.
Nie sme jediní!! Ako ma tá správa potešila. Do mesta prišli aj ďalšie nášho klanu. Jeden by si bol pomyslel, že Malkaviani sú len ženské. Zasmiala som sa. Ten Mikal bol zvláštny a tie uši, hmm.. Názov jeho klanu je však taký krkolomný- kto si to má pamätať? Asi ako Gacomovo meno. Nic proti nemu, fakt sympatický chlapík- ale všetky stromy na červeno?? Noo ale bola s nimi strašná sranda a boli ku mne veľmi milí- obaja. Trošku ma zamrzelo, keď sa od nás, Malkavianov, separovali. Niekedy som mala dojem, že to nebolo len tým, že nepatrili k Sabbatu..
Ale čo mám robiť teraz? Ani jedného z nich som už dlhšiu dobu nevidela a ona sa tiež neozýva. Ostal mi tu len záhadný Quentin a kainiti z tej, hm.. Camarilly. Musím sa s ním znovu stretnúť, čo najskôr, lebo toto ticho ma raz zabije. Páli viac ako slnečné lúče. Ach, s nimi tu bolo tak dobre, živo.. Hm, je živo správny výraz? Na tvári sa mi zjavil úškrn. Nebola som sama a oni mi iba málokedy dali pocítiť, že som nová. Rozprávali sme sa, vždy bolo čo robiť. NIE! ONA ŤA NEMALA RADA, NIKDY! NEVIDÍŠ? VEĎ ŤA TU NECHALA SAMÚ!! „Blbosť, prečo mi to vravíš? Určite sme sa nevideli naposledy. Klaudia ma má rada!“ HA-HA, NO TO URČITE! PRIJALA ŤA TIEŽ LEN PRETO, ŽE SITUÁCIA SI TO VYŽADOVALA. PRE ŇU SI LEN PRÁCA NAVIAC. POVINNOSŤ. ZBYTOČNÝ A CHYBNÝ KROK. MALÉ HLÚPE BEZVÝZNAMNÉ NIČ, ČO STRAKALO NOS TAM,KAM NEMALO! „Čo mi to hovoríš? Ona sa raz vráti! Prestaň! Počuješ?! Nechaj ma na pokoji!“ ALE ALE, NEPÁČI SA TI PRAVDA? „Vypadni úúúúúúž!!“ „Slečna..? Slečna, je vám niečo?“ Na pleci som pocítila cudziu ruku. Uistila som sa, že už je preč a otočila sa k mužovi. Krv. „A čo by malo?“
Pila som. Spočiatku pomaly a ustráchane. Protivilo sa mi niekomu sa zahryznúť do krku, no keď som si začala každý jeden dúšok teplej tekutiny v mojich ústach vychutnávať, po čase som sa pristihla pri tom, ako lačne a nenásytne sajem krv z toho úbožiaka. Ale neprestávala som, páčilo sa mi to stále viac a viac. Je paradox, že sa to všetko dialo presne na tom istom mieste, kde zo mňa Klaudia pred pár dňami urobila to, čím som. Dieťa noci. ´“Pamätaj- nikdy nie je dokonca!“´ Záblesk, matná spomienka na jej slová, ma stopla. „Fuu, tak toto bolo o chlp.“ Šepla som a olizla si pery. Oči mi však neprestajne svietili chuťou po ďalšej krvi a nekonečnou nenávisťou. Hnev a zároveň bezmocnosť vo mne zmocňovali túžbou pomstiť sa. Už nie len chlpatým, teraz všetkým- celému svetu. Zrak mi skĺzol na mobil. Ležal v tráve, neďaleko odtiaľ. Konečne som si pripustila fakt, že cesty späť už niet.
Postavila som sa. Ešte som sa naposledy otočila, aby som sa uistila, že ten nevysoký tmavovlasý muž tam stále leží. Napokon som však vykročila do noci. Hlbokej, tmavej noci. Opäť ten istý známy tón, no to som už nevnímala. Na displeji sa objavila ďalšia správa od môjho otca..
A TAK SA Z MIRKY STAL MALKAVIAN..ALE NA NOCNEJ NITRE SOM POSLA..CO UPIR ZMOZE, KED SA OZVE JEHO DRUHE JA V TEJ NAJNEVHODNEJSEJ CHVILI A PRED CAMARILLCANMI A KVAZI CAMARILLCANMI ZATNE, ZE ARCIBISKUP JE NAS VLADCA? PRESNE, DO TORPORU S NOU.. INAK BY SA TAM, CHUDINKA, PO VSETKYCH UDALOSTIACH POSLALA SAMA..
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár