... mať tak básnika ...

Mať doma básnika a umrieť...
Zbalím ho na inteligentné keci a plytký pohlad... Opitý vínom somnou skončí v posteli... Nič si nebude pametať... Ráno mu prihrejem starý čaj a prinesiem mu chlieb s džemom... Lahnem si k nemu a celý deň premárnime pokojným polihovaním... Večer nám dá druhú šancu... Sadneme si do okna... Zapáli si a bude ten jediný, ktorému to budem tolerovať... Tma v izbe, tma na ulici, tma v jeho očiach... Pohŕda celým svetom a pritom je úplne nepraktický... Presne preto ho tak milujem...
Rozlejeme farby po papieri a máme čo robiť celú noc... Staré noviny a baliaci papier z vianoc nájdu opäť ďalšie využitie... Nadránom začne písať... Opisuje cudziu ženu... Cudziu postel... Cudzí život... Pozerá na mňa... A ja naňho... Kreslím prstom po látke, čím ho privolávam k sebe... Je už neskoro... Alebo príliš skoro... Poďme spať...
Zaspím... Chvíľu ma pozoruje, potom znovu píše... O jednoduchosti... Do rána má celú báseň...
Budí ma šťukanie zapalovača... Už je preč... Potrebuje slobodu... Vráti sa... Dúfam... Pripravím mu obed... Bez polievky, bez hlavného jedla a bez dezertu... Neprišiel... Nevadí... Jedlo do večera vydrží... Celý deň chodím po byte... Sem a tam... Stále v jeho košeli... Stále voní ako on...
Sviečky už dávno zhasli... Stôl je pokazený... To nič... Prestieram na postel... Dva poháre červeného... Dve bagety... Čakajú tam na nás... Pozerám na mesiac a dvere sa otvárajú... Prišiel... Pokazený stôl mu neprekáža... Vylievame víno na postel... Krvavo červené flaky sa hlboko vpýjajú do bielej plachty... Namáčame si bagety do pohárov... Trúsime omrvinky... Chvílu ich prstom zbierame... Nakoniec tie prsty zablúdia inam... Dotýkame sa... Vášnivo sa milujeme medzi omrvinkami... Ešte v tú noc mi o tom napíše báseň...

 Pseudoblog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu