Once upon a time...alebo...Ako si Lenka privodila cirhózu

Tuším mám potrebu napísať niečo o udalostiach sobotňajších a trochen zabrdnem i do tých nedeľňajších. Včera sa nám totiž vydávala trénerka (už sú obidve pod čepcom, tak ževraj teraz je rada na nás, haha, prípadný záujemcovia sa teda môžu hlásiť , tak sme boli vystupovať na jej svadbe – šak sa patrí... Samozrejme, to by som nebola ja, keby sa mi zas nepodarilo niečo zaperliť. Už normálne rozmýšľam, že si na verejnosti budem ústa pásku preliepať, bo šak čo slovo – to perla. Tak aby som sa aj k pointe dostala, sedeli sme tam teda pri stoloch, dlávili do seba obložené chlebíčky a zapíjali vínečkom (chlebíky hodnotím na výbornú, ale to víno...no taká troječka...), keď prišol k nám ženích. Začali sme sa s ním rozprávať a jaksi prišla reč na jeho vestu, tak že nech si vyzlečie sako, že ju chceme vidieť. Tak vyzliekol a my ako správne baby sme na celú sálu v tom okamihu vydali zo seba podivné zvuky, ktoré mali akože znamenať, že waw, aký sexoš Samozrejme, upútali sme tým pozornosť šetkých prítomných (hlavne mužov) a jeden z nich len poznamenal „Baby, ale jeho už nie, on je už ženatý...“. No a milá drahá Lenka (akože ironicky povedané ja) nie žeby si pľasla rukou radšej cez ústa, ale na celú hubu vykríkla „Šak takí sú najlepší!“ Nemusím snáď hovoriť, aká búrlivá bola odozva...moja úplne červená tvár hovorila sama za seba. Hlavne že sa baby zabavili, šak čo tam po mne žee... (ako teraz sa smejem aj ja, ale vtedy mi až tak všetko jedno nebolo...)

Večer sa teda rozbehol tým správnym smerom, babská jazda mohla začať. Ešte teraz mám mierne kŕče v bruchu, len neviem presne, či je to od toho alkoholu, alebo od smiechu. Hlavne že mi kamoška namiesto trojitej vodky (čo sú vlastne tri poldecáky akože...) išla objednávať šestitú, pretože prišla k baru, hodila na pult pädesiatku a vraví „Tri deci vodky!“ Vďakabohu, čašníčka je naša spolužiačka, takže to vcelku pochopila a naliala mi iba tie tri poldecáky, inak neviem, ako by som to vypila na ex, heh...a hlavne neviem, ako by som potom chodila (plazila sa)... Aby toho nebolo dosť, o štvrtej nadránom, keď som sa vracala už domov a moje nohy a všetky súčasti tela bažili konečne po posteli, zastanem si pred vchodom a hľadám kľúče. No tak hľadám jak hľadám, celú tašku som prehádzala, kľúčov nikde. Môj zdesený výraz nepotreboval v tej chvíli komentár. Bezradne som siahla po mobile a vytočila brácha. „Oh bože, aj keď v teba asi neverím, dopraj mi trochu šťastia a daj nech to ten postihák rovnakej DNA zdvihne...!!!“ zneli moje modlitby. Asi som fakt obľúbenkyňa toho tam hore, lebo môj brat mal úplnou náhodou zapnuté zvonenia, takže sa zobudil a pustil ma dnu (ešte raz musím – vďaka ti bože, hehe).

Tak som sa vlastne plynulo dostala k udalostiam nedele, ktoré nie sú už až také zaujímavé (nie žeby som chcela tým povedať, že tie sobotné boli nejako extra zaujímavejšie . Mali sme len skúšku z divadla, kde som pomaly ale isto zaspávala (ako nebola nuda, práve naopak, ale deficit spánku je deficit spánku...).

A aby som nezabudla, zajtra ráno sa šeci za mňa modlite (aj tí čo to nevedia, šak ani ja to dáko extra neviem, snažili sa ma síce Verím v Boha naučiť, ale ako sa ukázalo, snaha nestačila...), idem totiž na ten odber krvi, aby zistili pravú príčinu mojich nádherne žltých očí (veď viete, ja stále tvrdím, že to spánok, spánok, ale po včerajšku som prišla na to, že to kľudne môže byť aj cirhóza)

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu