ktoré voľakedy dýchali životom.
Kráčam niekde,
neviem,
kráčam bez cieľa.
Sem-tam niekoho stretávam,
len sa usmejem,
a kráčam ďalej.
V objatí zimného vánku
a môjho teplého dychu
putujem ďalej.
Jemné vločku putujú so mnou,
no oni sa vznášajú vo vzduchu.
Nevedia čo sa s nimi stane,
kam ich vietor dovedie,kam pristanú.
Jedna z miliónov vločiek spadla mi na nos,
premenila sa na slzu.
Stekala mi po líci.
Takýto osud majú niektoré vločky.
Kráčam ďalej,bezcieľne.
Sneh mi vŕzga pod nohami.
Zelené stromy,
sú pokryté čerstvou vrstvou snehu.
A zrazu sú biele.
Je čas na city ? Nie !
Preboha dievča vzchop sa !
Osud mi dodáva silu,
a schopnosť prekonávať ich.
Kráčam po zamrznutom ľade,
v ktorom som cez leto plávala.
Prekonávam rôzne pocity,
strach,radosť.Čo ak ?
Nie nie,to sa predsa nemôže stať.
Kráčam ďalej,ľad potichu puka cítim to pod nohami.
Ale kráčam ďalej,osud to zariadi ako chce.
Prídem na koniec tejto cesty pozriem sa na seba,
a poviem si : ,,Ja žijem".
Milión pocitov.
Je čas vrátiť sa tam odkiaľ som prišla.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mix
16. 2.febuára 2012 00:40
Ak sa báseň nerýmujem tak trošku čakám aspoň neuveriteľne pekné prirovnania a metafory... prepáč ale nič z toho som nenašiel. Aj keď, ten zámer, čo ťa dotlačil k tejto básni si viem predstaviť.
Napíš svoj komentár