Kroniky lovca druhej smrti Part.1:Sila jednej myšlienky

Prikrčený kľačal v uličke a cítil silnú Prítomnosť."Ako môžu byť takí rýchli?!"opýtal sa hlbokej rany pod rebrami.Náhle si uvedomil, že to nestihne!...pocítil zúfalstvo,ľútosť a beznádej.Vedel že ich je na neho až moc veľa a tá ich neuveriteľná sila a rýchlosť...bolo to až neuveriteľne ako rýchlo sa hýbali.Potlačil negatívne myšlienky a zameral sa na svoj cieľ.Na ňu!..vyprázdnil myseľ a udržoval iba jednu myšlienku.Iba jedinú myšlienku, ktorá mu dala druhý dych,obnovila silu v jeho unavených svaloch a rana prestala bolieť.Zovrel pevne rúčku meča, až mu zbelali hánky a vyrazil!Presne sekundu pred tým pocítil silnú Prítomnosť.Ako vyrazil, cítil že niečo ťažké dopadlo na miesto z kade vyrazil.Ako bežal rovnou,dlhou ulicou a jeho čižmy dopadali na nerovný povrch dlažobných kociek po pravej strane na strechách zaznamenal rýchlo pohybujúci sa tieň,ktorý s ním bez námahy držal tempo a zdalo sa že už sa pripravuje na skok.Vedel, že musí byť presný, lebo už mu zostali len dve strieborné vrhacie dýky.Obyčajná oceľ zabíja len raz a preto sa mohol spoliehať iba na striebro.Keď dokoncoval krok pravou nohou v behu, cítil že tieň sa odráža na skok a iba na to čakal.Dokročil...odraz...výskok...už pri odraze mal nahmatanú rúčku vrhacej dýky a v skoku ju vrhol mieriac presne do stredu upíra a aj pri hode si v hlave nechával iba jednu myšlienku...Iba ona!...a tesne pred vrhom zmenil myšlienku na presný opak...číra nenávisť...tak ako ho to učil Khru.Dýka počas letu vzplala svetlomodrým ohňom a upír si až neskoro uvedomil blížiace sa nebezpečenstvo.Svetlomodrý výbuch v upírovej hrudi osvetlil tmavú ulicu doprevádzaný predsmrtným škrekom upíra.Ale to už si nevšímal a utekal ďalej po rozbitých dlažobných kockách.Pocit Prítomnosti na chvíľu zmizol.Nemal čas sa ani zaradovať, že je ich o jedného menej,keď pocítil silnú Prítomnosť.Práve vbehal na Staré popravisko(neveľké námestie uprostred mesta) a už aj videl veľké pootvorené dvere do chrámu, kde sa nachádzala skutočnosť jeho jedinej myšlienky.Ale ako vbiehal do prostred námestia pocit prítomnosti bol všade!...z chrámu zrazu zaznel smiech...smiech skazený ako samo peklo!Spomalil, vedel že to nestihne a preto radšej prešiel do chôdze,aby si premyslel svoj posledný čin,ale stále nepúšťal tu jednu myšlienku.Už videl ako upíri zoskakujú zo všetkých strán Starého popraviska.Ako keby sa zastavil čas...pomalým krokom prišiel do stredu námestia...upíri okolo neho uzatvárali kruh.Bolo ich až príliš veľa a vedel že z tohto vražedného kruhu nieje cesta späť, ale ani vpred.Potlačil beznádejné myšlienky a zosilnil tu jednu myšlienku.Nahmatal rukoveť remdihu ľavou rukou a tesne nad zemou preťala vzduch mala strieborná guľa,ktorá mala po celom obvode strieborne trne veľkosti palca.Bola to zbraň, ktorú ovládal s dokonalosťou majstra,ale vedel že tu to stačiť nebude...preto istým pohybom nahmatal aj pravou rukou rúčku a sestra gule s ostňami preťala vzduch z druhej strany.Upíri okolo neho urobili kruh tesne pred dosahom jeho zbraní.Cítili smrtiace striebro,ktoré viselo na dvoch reťaziach.Vedel že keď mal niekedy jeho špeciálny a nákladný výcvik zmysel, tak je to teraz v tomto okamihu.Snažil sa uchovať si tu jednu myšlienku, ale zrazu sa dostavil strach...strácal tu jedinú myšlienku na ňu...niektorí upíri začali tasiť zbrane, ale väčšina len cerila tesáky a pripravovala sa na útok...strach ho zrazil na kolená....znovu pocítil ranu po rebrami a cítil ako z nej rýchlo uniká krv...posledná myšlienka sa strácala pod ťarchou bolesti a strachu...bol na kolenách s hlavou skoro až pri zemi...otvoril na chvilu oči a videl ako sa k nemu pomali blíži veľa párov nôh...už si pre neho idú...už ani nevedel prečo tu vlastne je a prečo tu musí zomrieť...bolo mu to už jedno...pre stratu krvi už videl rozostrene...nechcelo sa mu už bojovať...tak veľmi sa mu chcelo spať...a v tedy to začul.Počul krik...ženský krik...JEJ krik...zrazu si na všetko spomenul...vedel presne kto je a čo tam robí a hlavne čo ešte musí spraviť.Jeho Jediná myšlienka sa mu vrátila!...cítil ako mu svaly zaplavuje nová sila.Otvoril oči, ktoré zasvietili svetlomodrým svetlom a uvolnil v sebe nahromadenú energiu.Zrazu dve strieborné gule vyleteli do vzduchu na čo upíri v úžase zastali...par sekúnd sa nič nehýbalo,ale potom vypustil svoju jedinú myšlienku v obrátenom póle proti nim.Už síce nepočul jej krik, ale vedel že stále ešte možno žije a to mu stačilo.zrazu sa rozpútal masaker...strieborné gule lietali s rýchlosťou blesku a bolo počuť iba nárazy, drtenie ,smrteľné neľudské výkriky upírov.Nikdy si nebol sebou taký istý ako teraz...narábal so svojimi zbraňami s chladným, vražedným kľudom a s nadľudskou dokonalosťou.Napriek neskutočnej rýchlosti a sile upírov bolo stále počuť že jedna z gúl si našla svoj cieľ a hneď po nej aj druhá.Vždy keď si niaky upír myslel že ho dostane a že jeho útok bude ten konečný, tak ho zasiahla strieborná guľa z uplne druhej strany ako by čakal.Okoloidúcemu by sa zdalo že vidi množstvo nadľudsky rýchlo sa pohybujúcich postav okolo jednej čiernej šmuhy a každú chviľu jedna z tých postav odletí alebo sa podlomí pod vplyvom maleho strieborného záblesku...cítil sa silný a rýchly ako nikdy pred tým a v hlave mu horela ta jediná myšlienka na ňu...myšlienka na Marion...zrazu bolo po všetkom...tela zmietajúce sa na zemi všade okolo neho...Musí ich doraziť.Vyberá zastruhané drevené koly a pristupuje k prvému upírovi...vráža kolík do ďalšieho a zabíja ho po druhýkrát a natrvalo.Zrazu si uvedomí že to bol posledný...spomenie si na ranu pod rebrami...s údivom zisťuje že tam nemá ani jazvu.Pozrie sa tam,kde sa dlho nechcel pozrieť,ale dobre vedel že musí.Dvere chrámu sú stále pootvorené a ako keby navádzali k vstupu.Jediná jeho myšlienka na ňu sa vytráca...Už vie a cíti že to nestihol...jeho Marion je...jeho jediná myšlienka na Marion sa rozplinie ako dym vo vetre a nahradzuje ju čistá, chladná vypočítavá nenávisť...vyťahuje jeden drevený kolík a pomali, ale rozhodne kráča ku vchodu do chrámu..do chrámu nového začiatku...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu