Nikdy som nepatrila k nadšencom pamiatky zosnulých a behania po všetkých cintorínov v okolí, však povedzme si narovinu, kto áno. Vrámci možností som to vždy tiško prežila, pokochala sa stovkami svetielok, pri každom navštívenom hrobe som sa tvárila zúčastnene a v mysli som si len odškrtávala a odratúvala, koľko toho ešte máme pred sebou. A hurá domov. Každoročný kolotoč.

Tento rok, ako som tak stála nad prvým hrobom ma prekvapili myšlienky, ktoré mi začali víriť hlavou. Reku či už fakt dozrievam alebo čo sa to deje.
Uvedomila som si, keďže som veľa (väčšinu) tých ľudí nepoznala, doteraz som ich brala skôr ako hroby, kde treba zapáliť nejaký ten kahanec. Hroby!
Alevšak pod tými kameňmi, svetielkami, kvetmi a hlinou sú pochovaní ľudia. Ľudia, ktorí žili rovnaké životy ako my. Riešili vzťahy, priateľov, deti, prácu, peniaze, vieru, proste všetko, čo sa v živote deje. Ráno sa zobúdzali, ťažko vstávali spod teplej periny, snažili sa žiť najlepšie ako sa dalo a večer znovu unavení zaspávali s hlavou plnou myšlienok.
A čo je na tom všetkom najdôležitejšie a najkrajšie, keby čo i len jediný človek z týchto všetkých nežil/žil inak, nestála by som ja teraz nad týmto hrobom. Proste všetko je tak ako má. Nádhera!
A táto veľká myšlienka ma dnes naplnila až po okraj duše.

Potom som premýšľala, ako teda zužitkujem čas, kedy sa rodičia modlia a ja už sa nechcem len tváriť. Nasadila som okuliare (nie ružové, dioptrické) a prvýkrát za tých neviemkoľkoveľa rokov som naozaj so záujmom začala čítať náhrobné kamene. Nie aby som zahnala nudu, proste fakt som si prečítala meno, predstavila si, ako ho/ju počas života mohli volať, starostlivo som preštudovala dátum narodenia, znovu pustila svoje predstavy na špacír o ročných obdobiach a podobne a všetko bolo zrazu úplne iné. Každej duši som poďakovala, ospravedlnila sa, že mi toto uvedomenie trvalo tak dlho a popriala príjemný zvyšok večera.

 Pseudoblog
Komentuj
 fotka
artusios  3. 11. 2014 00:24
 fotka
mygate  3. 11. 2014 01:30
 fotka
kaylee  3. 11. 2014 01:39
jop take to rozmyslanie kto asi boli a co robili (pripadne preco zomreli)
ono cloveku to vie dat isty pokoj...hlavne ked si predstavis ze cokolvek sa ti deje a ktokolvek si aj tak tam vsetci bez rozdielu skoncime a uz nebude na nicom zalezat
 fotka
elemia  3. 11. 2014 10:53
pre mňa tieto dni majú čaro.
hlavne pre to, že väčšina navštívených sú dušičky, ktoré som poznala. a tie, ktoré som nepoznala, som od malička mala túžbu poznať.
a druhým dôvodom čara je to, že ako rodinka sa vyberieme po celom východnom slovensku, strávime spolu chvíle už tak vzácne, keďže sme fyzicky od seba dosť vzdialení všetci a ja mám možnosť vidieť tie úžasné krásy prírody tam, kam často nezavítam.

žiaľ, už druhý rok som nemohla prísť domov v tento čas a značne ma to mrzí.
pre všetko.
 fotka
motyylia  3. 11. 2014 17:34
@mygate ?

@kaylee práve taká tá myšlienka ma neupokojuje ale hej, chápem

@elemia tak to je úplne iné, pokiaľ si tých ľudí poznala :happy: a že ste si vzácni a všetko, tak snáď nabudúce
 fotka
mygate  4. 11. 2014 11:17
feels.
Napíš svoj komentár