„Vstúpte!“ Keď ich uvidí vypleští oči. „Čo vám to tak trvalo?!“ Rozčuľuje sa tak, že sa až musí postaviť od stola, aby mohol dostatočne teatrálne vyjadriť svoj hnev. „Máte kanceláriu najbližšie ku mojej a...“ Prepne náladu, nikdy nemohli pochopiť ako to dokáže. Sadne si naspäť. „Nebudeme strácať čas. Vyrazíte okamžite. Na ulici Raskovoiy vyhorel dom. Jedna ľudská obeť. A nezabudnite, ak toto pokašlete padáte...“Posunkom im naznačí, aby vypadli. Iba naňho pozerajú. „Ktorej časti slova hneď nerozumiete?!“ Vykríkne. Otočia sa a pomalým krokom vykráčajú z pracovne. „Dáme si ešte pred ukojením žiadze po spravodlivosti kávu?“ Navrhne Ippolit, keď zabuchne dvere. Damijan len pokrúti hlavou. „Radšej čaj... Zastavíme sa v bistre. Neďaleko odtiaľ robia skvelý čaj.“ Ippolit Erazmov iba mykne plecom.
O dve hodiny neskôr sa vysmiati dostavia na miesto činu. Obaja si v duchu pomyslia, že je skvelé, že sa predtým neboli najesť. Pohľad na telo spálené na kosť nie je práve dobrý spôsob na podporu trávenia. Všetci prítomní sú zjavne nadmieru nervózni , že na nich museli tak dlho čakať.
„Tak čo tu máme? Už viete kto to je?.. Kto to bol?“ Damijan zo zadného vrecka vytiahne ostro zastrúhanú obhryzenú ceruzku a notes s čarbanicami, malými obrázkami, karikatúrami šéfa a podobne. Obráti list na čistú stranu. „Keby sme vedeli to telo identifikovať asi by sme vás dvoch nepotrebovali, nemyslíte?!“ Vyhŕkne jeden z radových policajtov. „Čo si o sebe myslíte? Že ste zjav boží? Že môžete všade chodiť ako do holubníka? Umrel tu človek!...“ Ešte ďalších 43 sekúnd niečo rozprával, ale Damijan ho nepočúval. Pozrel sa na hodinky, obzeral sa okolo a pokračoval akoby mu nikto nič nepovedal. Policajt zbadal záblesk profesionality v jeho správaní a začal sa nanovo červenať, už nie od hnevu, ale od hanby, čo si práve dovolil. „Susedia nič nevideli a nepočuli? Našli ste aspoň príčinu požiaru?...“ Ippolit zatiaľ pohľadom prechádza po stenách a tele obete. „Je to tu bezpečné?“ Spýta sa do pléna. Najbližšie stojaci človek mu kývne.
Prekročí zopár ruín a ocitne sa tesne pri tele. Strasie ho, už videl všeličo, ale telo, ktoré je ešte teplé z ohňa, ktorý ho spaľoval je dosť silná káva. No on jednu mal pred chvíľou. Teraz by si radšej dal zmrzlinu alebo želé. Myšlienky mu zbehnú úplne niekde inde. Iba mŕtvolne pozerá na mŕtvolu.
Po chvíli sa spamätá. „Dúfam, že keď ste to tu hasili ste s ničím nepohli.“
„Ale pánko, prosím vás, veď toto je zjavná nehoda. Výbuch plynu, predpokladal by som.“ Ozve sa zasa ten istý pyskatý policajt. Ippolit iba silnejšie zopne pery a sústredí sa. Nikdy nemal potrebu odpovedať na uštipačné poznámky ľudí, ktorí preňho nie sú ničím zaujímaví.
„Ešte prezriem miesto činu, telo je pre mňa veľmi dôležité, prosím vás, veľmi opatrne ho naložte a odvezte ho do môjho laboratória. Urgentne.“ Vstane a z vrecka vytiahne pinzetu, vždy ju nosil pre istotu. „Damijan, poď mi pomôcť. Hľadaj niečo, čo tu nesedí. Hľadaj príčinu požiaru.“ Jeho hlas sršal zvedavosťou, bol tichý, ale nástojčivý. Bledá tvár mu bledla ešte viac a v tmavomodrých očiach mu horel oheň. Damijan bol odjakživa veľmi rád, že s ním môže pracovať. Mať inteligentného priateľa nie je nikdy na škodu. Ippolit Pruskič bol v týchto dňoch maximálne zaujatý prípadom vírusu. Stále sa prehrabával v správach od patológov a stále vyzeral nespokojne. Telá mal možnosť sám prezrieť, no nikto o tom nevedel, muselo to ostať v prísnej tajnosti. On bol totiž jediný, ktorý sa nebál hrozby nakazenia sa. Damijan vedel, že Ippolit sa s telami dostal do styku, dokonca ich pitval a videl, že to s ním nič neurobilo. Bolo do neba volajúce aké je zjavné, že vírus nebol vírus.
„Myslím si, že v tomto prípade nie je dôležité ako vznikol požiar. Ale viac budem vedieť, po pitve.“ Ešte 13 minút a 3 sekundy obaja chodili po byte a detailne skúmali obhorené časti. Byt bol zariadený v novom, meštianskom štýle, nebolo to jedno zo starobylých sídiel. Takéto byty sa stavajú pre ľudí, ktorí už nechcú (alebo by nemali) žiť v rodičovskom dome ani v žiadnom takom, ktorý sa niečím, čo len zmienkou spája s jeho rodinou. Pri jednom z oblokov objavil Damijan zvláštny kovový predmet. Bolo to niečo s veľmi dlhou anténou pripevnenou k tomu. Jeho znalosti z fyziky neboli bohvieaké, ale tušil na čo by ten predmet mohol slúžiť. „Kedy bola naposledy búrka s bleskami v tejto časti mesta? A ako dlho ste hasili tento dom?“ Pozrel von oknom, chodníky a ulice len pred chvíľou uschli. Kovovú vec s anténou vzal z parapetnej dosky na ďalšie preskúmanie do labáku. „Vypočujte susedov, uvidíme čo sa stalo a kto to vlastne bol.“ Mŕtvolu už medzitým odviezli presne ako si Ippolit žiadal.
Pri odchode im ešte dali podpísať skúmanie tela na vlastnú zodpovednosť (toto nariadene sa zaviedlo pri tom nešťastnom víruse), obaja nacvičenými pohybmi podpísali a vytratili sa.

 Blog
Komentuj
 fotka
xenomorph  16. 10. 2012 22:30
Dobre aj so stredoeuropskymi vplyvmi
 fotka
antifunebracka  11. 3. 2018 16:47
Kedy bude pokračko?
 fotka
mort  1. 7. 2018 11:25
@antifunebracka Priala by som si, aby som si pamätala, čo som s tým zamýšľala.
Napíš svoj komentár