Cesta domov nebola až taká perfektná ako som si myslel. Celý čas mi išlo o to, aby som sa dostal do bezpečia, tam kde mám všetko čo potrebujem k svojmu prežitiu a jasné že s tým súvisí aj cesta. Cesta domov zo zásady býva vždy lepšia ako cesta z domu, čo pre túto situáciu určite neplatilo. Dnes to bolo naopak. Nohy sú mimo „prevádzky“, hlava funguje už iba ako ťažidlo pred tým vánkom, aby neodfúklo moje chudé, dosť po takomto zážitku zničené telo. Šli sme cez menej obývané ulice (čo sú na kraji mesta) a teoreticky to je najkratšia cesta. Aj tých málo ľudí pozeralo po nás ako po vyoraných myšiach. "Čo tak po nás zazerajú??" zo začudovaním sa pýtal Johny. "Hehe sa pozri na Milana" pohotovo a humorne zareagoval Skipo a mal úplnú pravdu. V mojej tvári chýbalo pár vecí a to: po prvé farba živej bytosti a aj vlastne výraz, živí pohľad. Tvár som mal bledú, viac ako je dosť a ten tupí pohľad na cestu, čo je pod nohami, no čistý zombie. Stále mi nebolo moc dobre od žalúdka, tak som si jednu ruku držal pod jarnou bundou ako Napoleon. Nohy, ktoré som si ani necítil a neovládal ich, sa len plietli jedna cez druhú. Išli sme všetci štyria vedľa seba a zaberali sme väčšiu časť ulice. Ľudia sa dávali na kraj a pozerali po nás. Šťastie, že som bol tak mimo, lebo by som sa cítil trápne, by som sa na nich rozčuľoval a ešte by som im aj niečo povedal. Pamätám si tri deti, dve z nich boli na malých bicykloch a to tretie bežalo za nimi. Išli nám oproti. Chceli sa nám vyhnúť, tak dve z nich odbočili na pravý kraj, obišli bez problémov okolo Skipa. To jedno, musím ho pomenovať chúďa dieťa, išlo okolo mňa. Na kraji bolo odparkované auto a keďže sme zaberali skoro celú cestu a ono nevedelo moc bicyklovať, sa aj s bicyklom odstavilo pred auto a čakalo kým prejdem. Dieťa tam len tupo čakalo a pozeralo po mne. Hlavu som mal dole, lebo som ju ani vzpriamene nevedel držať. Keď som zazrel na tej asfaltovej ceste malé nôžky a bicykel pozrel som sa čo to je, aj keď som mal vedieť že je to dieťa, ale vysvetlite mi to v takých stavoch. Išiel som z očami zdola nahor. Mal malé nôžky, no malé ako malé, ale oproti mne to bol rozdiel. Mal trochu väčšie bruško a pôsobil milým dojmom, no proste na také dieťa sa len usmejete, nič iné sa ani nedá. No keď sme sa navzájom pozreli do tváre a očí, tak som mu v nich videl strach, sánka mu padla a tvar mu stratila farbu. Ako keby videl ducha. Strašne sa ma bál, zmeravel tam na chvíľu ale ako náhle som mu dal priestor kadiaľ mohol prejsť okolo mňa a pokračovať v ceste zo svojimi malými kamarátmi, tak to využil a takpovediac vzal nohy na plecia, snažil sa byť čím skôr odo mňa. Jasne, že ja dobrá duša som mu v tom určite nebránil. Môj pohľad smeroval späť smerom dole na asfaltovú cestu, pričom som bol stále sústredený na toho malého chlapca, ktorý bol už za mnou. Počul som ako sa kolesá jeho bicykla točia na ceste a ako sa zlučuje s kamarátmi. Počul som to, ako naňho kamaráti pozerajú, počul som ich výraze tvári a zrazu som to celé videl. Niekde v hlave sa mi zjavil obraz, videl som to čo sa deje za mnou, videl som to čo počujem, mal som obraz aj zvuk. "Miro, čo ti je?" spýtal sa ho chlapec, čo bol na druhom bicykli. Zrazu bolo všade ticho, zakopol som do obrubníka, nohy sa mi cez seba preplietli. Všetko som vynaložil nato, aby som nespadol na zem, vystrel som sa a zastavil, paráda nespadol som. "Videli ste ho?" zrazu som videl zas toho malého chlapca, ako odpovedá svojím dvom kamarátom, cítil som jeho strach, počul som ako sa mu trasie jedna noha, videl som ako sa mu trasú pery. Chlapec, čo nebol na bicykli vyzeral z nich ako najmladší. Bol o pol hlavy nižší ako tí dvaja a vôbec sa nezapájal do ich debaty, len sa otočil a pozeral na nás štyroch, pričom tí dvaja na bicykloch pozerali po sebe. "Koho?" "Pozri sa na toho vysokého." Otočili hlavy smerom na nás štyroch, cítil som ako zo strachom dvíha prst a snaží sa ukázať na mňa. Všetky zmysli mi vypli, necítil som nič iba prázdno, celkové uvoľnenie, niečo ako reštart, opäť naskočil obraz a videl som z výšky asi meter dvadsať ruku ako ukazuje na mňa, bol som akoby v hlave toho malého chlapca. Zľakol som sa a zacítil som bolesť v nohe - ktorou som kopol do obrubníka - ako sa presúva celým telom do hlavy. Reflexívne som sa chytil oboma rukami za uši, piskot v ušiach aj v hlave, v celom tele. Neskutočná bolesť. chcelo sa mi až kričať. Čupol som si k zemi a snažil som sa sústrediť. Skipo si ma všimol a pribehol ku mne, dal mi ruku na rameno, pustil som si uši a pozrel som sa na toho, kto sa ma dotkol. "Milan si v pohode?" poobzeral som sa okolo, pootáčal sa a videl som pár ľudí, ako po nás pozerajú, za mnou bolo stále auto, kvôli ktorému musel ten malí chlapec čakať. Predo mnou som videl starú tetku v okne protiľahlého domu, ako sleduje celú situáciu, asi jej jediné vzrušenie za posledných pár dní. "Hej, hej som, len som zakopol a skoro som spadol". "Skús sa postaviť". Skipo ma chytil za rameno a pomohol mi vzpriamiť sa. "Díky, už to zvládnem". Zasmiali sme sa. "No poďme ďalej, už sa teším domov", a vykročil som dopredu "nj poďme už som aj hladný" odpovedal Skipo pričom je jasné, že prečo je hladný, tak som dal taký letní smiech. Keď Skipo vyrazil, pohli sme sa všetci, ja som dal taký pol krok, aby som bol trošku pozadu a obzrel sa za seba, chcel som ešte vidieť tých chlapcov, no lenže za nami už nik nebol, len nejaká žena tam kočíkovala dieťa. Otočil som sa späť a snažil som sa rozmýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo. Ten večer keď som zaspával myslel som na veci nevídané, prvý krát som v inom svete, je to pre mňa niečo nové. Chcel som byť stále hore a pozrieť sa na celý svet. Celé telo ma bolelo, však aj je z čoho dnes malo náročný deň. Žalúdok sa mi ešťe doteraz neustálil, Hlava ako keby my išla prasknúť, ale na moje začudovanie to bol krásny pocit. Cítiť tie myšlienky ako sa pohybujú jedna cez druhú, vnímať tu tlačenicu, ktorá vzniká novými myšlienkami a zrazu ich stretávku, zadunenie do prázdna o vnútornú stranu vašej lebky. Úplné prázdno v ktorom vziká nový život, nová myšlienka, malí skrat nízkeho elektrického výboja a ďalší a ďalší až je ich zas plná hlava a bum. Znovu prázdno, opakuje sa to neustále, prestávam to pomaly vnímať, hlava sa mi čoraz viac zabára do vankúša a ja sa dostávam do ríše snov.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
