Medzi začiatkom a koncom

Mám za sebou pár dobrých blokov, ale tento by nemal byť dobrý. Nepáči sa mi už teraz. A nemusí sa páčiť nikomu, ani neviem, či ho uverejním. Veď načo? Všetko je aj tak pominuteľné, zbytočné. Dačo urobím dobre, drobnosť nejakú a ako sa mi to vráti? Iba v zlom... Ak má byť toto tá spravodlivosť pre výčitky, že keď sa hovorí všetko sa ti raz vráti, tak sme s prepáčením v pekných sračkách. Niečo pred pol deviatou je a sám neviem o čom teraz vlastne píšem. O živote? Život je aj bude nespravodlivý. To, čo si zaslúžime lepšie povedané chceme nemáme, a čo máme, to si zase nezaslúžime a zároveň, keď o to prídeme, tak z vlastných chýb neskoro sa poučíme a chceme to čo sme mali naspäť. Môže to byť čokoľvek, dôvera, priateľstvo, alebo láska. Z toho sa najtvrdšie spamätávame. Je veľa prísloví typu neplač, lebo ten čo si tvoje slzy zaslúži by ťa nikdy nerozplakal. Priveľmi ľahko sa to píše. Život je zložitý. Ľudské charaktery sú zložité. Hovorím, že čím viac si myslíte, že toho druhého poznáte, tým ste ďalej od pravdy alebo pre tých naivnejších, medzi ktorých patrím aj ja citujem seba: človek je len tvor mysliaci si niečo viac ako je pravda. V dnešnom svete je zase ale všetko možné, láska je na predaj, zdravie je na predaj, život je na predaj. Máš peniaze, si malý boh. Nemáš peniaze, nemáš nič, menej ako nula, menej ako špina na podrážkach tých milionárov. Ľudstvo je potomstvo zlé, blbé sa hovorí v jednom filme a je to pravda. My máme vždy na výber, ale často sa rozhodujeme zle. Často sa chceme poučovať už z vlastných chýb. Čo vlastne v tomto živote musíme? Musíme len zomrieť ako sa hovorí? Nie- narodíme sa, zomrieme ale medzi tým je ten život, to dôležité. A v živote sa musíme snažiť vo všetkom, čo robíme- žiť najlepšie ako sa len dá. Snaha a nádej v niečo lepšie. Poznám jeden príbeh. Raz na jednej pláži pri mori bol príliv a na pláž vyplavovalo tisíce, možno desaťtisíce hviezdic. Bolo tam jedno dievča, čo ich hádzalo naspäť do mora. Pán, čo išiel okolo sa jej pýtal: „Dievča, načo to robíš? Načo ich hádžeš naspäť do mora, veď z tých tisícok zachrániš možno len jednu jedinú.“ Dievča sa naňho pozrelo a povedalo mu: „Kvôli tej jednej to robím.“ Tam je tá snaha. Snaha urobiť niečo dobre. Urobiť svet lepším, krajším. A otázka zo začiatku, načo? Veď všetko je pominuteľné. Ten chlapík mi pripomínal teraz tú pominuteľnosť. Zafúka vietor a odveje stopy, ktoré tu sa snažíme zanechať. Nie som pesimista. Býval som veľkým optimistom. Od ucha k uchu vysmiaty nič ma netrápilo (pravdaže vždy niečo trápi), všetko som bral s nadhľadom. Často aj beriem, ale vyrástol som už. To, čomu som hovoril náhoda, romantika, zhoda okolností sa ukázalo, že bola naivita. Už niesom taký naivný ako pred dvomi rokmi, ale aj tak vždy ešte všetkému uverím. Veď nemajú mi prečo klamať. Iba žeby si zo mňa robili blázna- dobrý deň. Nepoviem už nič, nič neurobím, aj tak zostanem stále v ich očiach ako pekne povedané, ako to nazval na lyžiarskom Olino som iný, ako to môžem pekne povedať ja čudný. Život, svet je čudný, všetci sme čudní svojím spôsobom. V tomto storočí nás čaká ešte tretia svetová a zajtrajšku sa nemusíme dožiť. Ľudia myslia príliš dopredu. Z toho pochádza tá naivita. Bude to tak, alebo tak, bude to dobré a všetci budeme šťastní. Keby to tak bolo, aj tak by sme možno neboli šťastní, lebo by sme všetko mali. Niekedy to vyzerá tak, že človek je šťastný iba v tej chvíli, keď niečo získa. Skutočné šťastie? Čo to vlastne je? Možno, keď vyhráš 25 miliónov korún za 20korunový ticket. Ale malo by to byť niečo viac. Láska? Tá dokáže ublížiť najhoršie. Je slepá, hluchá. Kamaráti ti môžu bučať do hlavy, že to nemá zmysel, až kým sám nespadneš. Naivita. Ľúbi ma? Neľúbi ma? Čo vlastne ku mne cíti? Dnes(18.3.) ma to napadlo, lenže už si tam nebola, aby som sa ťa mohol opýtať na to, že čo vlastne ku mne cítiš. Raz som sa to už pýtal. Nevedela si mi odpovedať vtedy a myslím, že ani dnes by si nevedela nájsť odpoveď. Keď pomaly zabúdam, tak sa všetko vráti naspäť. City sú zložitá vec a keď v nich nieje alebo nechce byť jasno, tak to nieje dobré. Nechcem nikomu nič vyčítať, to je viac ako zbytočné a možno je to tak, ako to je aj lepšie ako keby to bolo iné. Láska z jednej strany sa aspoň nedostane tak ďaleko v sklamaní ako vzájomná. A keď je raz niečo dané, tak to už nikto a nič nezmení. Tento blog bol celkom rýchly (21:19), uverejním ho. Veď nieje taký zlý a všetko zlé sa nakoniec na dobré obráti. Dobrý koniec, zlý koniec- dôležité, čo bolo medzi tým koncom a začiatkom, nie samotný koniec.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu