V byte som zostala sama. 


... Ja som nemohla ísť na víkend domov. Veď ja žiadny domov nemám. Už roky. Žiadne miesto, kde sa môžem vrátiť. Kde sú pre mňa dvere otvorené (keby niečo.) Žiadne útočisko. Zázemie. . . nemám. Za tie roky som si už pravdupovediac celkom zvykla, no ono to ešte niekedy vie zamrzieť. Hlavne vtedy, keď Ti každý hovorí "Idem domov", "Doma to kuknem", "my to máme doma" . . . A ty si predstavíš ten ich domov. Miesto, ktoré je (pre nich) také samozrejmé.Útulné.Pohodlné.Hlavne svoje... 

A ty? Čo máš ty? Predstavy o vlastnom bývaní.Celkom pekné predstavy. Ale to je všetko, čo máš. . .  Stále si v tom odpornom byte. V tom studenom, prázdnom a tmavom byte. Sedíš v obyvačke na gauči a pozeráš telku, ktorú umiestnili na zem, do rohu. . . 

Miestnosť osvetluje len malá stolová lampička,veľa svetla si tu človek neužije. Vypla som TV a z tmavej izby som odišla.. . . Pustila som si v izbe rádio a sadla som si na postel. Niečo som si ťukala do telefónu, písala som už barskomu, len aby som aspoň s niekým bola v kontakte. Lenže z 10tich ľudí neodpísal ani jeden. V rádiu zaznela nejaká pomalá, pišťavá pieseň, čo mi na intenzite mojej depresie len pridávalo. Zrak sa mi zahmlil, do očí sa mi vtisli slzy. V hlave sa mi vybavila spomienka na jeden krásny deň, spred pár pekných rokov.

 Boli sme na dvore. všetci štyria. celá rodinka . Vonku bola teplá jar. Mamina s ocinom rozsádzali priesadky do starých, komunistických, kelímkov od jogurtov, ja som sa hojdala a sledovala ich a Diana sa biciklovala. . .Mohla som mať tak 5 rokov, dida tých 7. . . A ja vidím pred očami, ten obraz dokonalej rodinky, úsmevy nás, malých deciek, nevinné šibalstvá, nesmelé kroky, ktoré ešte nikam nevedú,.. A tie tváre...Našich ničnetušiacich rodičov, dúfajúcich v peknú budúcnosť ich  deciek.To bolí najviac... Ako nás tam vidím... A presne to sme prežili... Všetci. spolu.....Také  malinké sme boli, nevinné. Čisté... A našli zlatý rodičia, chceli nám dať čo najviac rád. Čo najviac nás usmerniť. Čo najlepšie nás vychovať...

A ja sa teraz pozerám, na všetkých nás. Pozerám sa im do očí... A strašne ma to zožiera. Viem, čo sa stane, viem, kde budem. V čo vyrastiem.  Nemôžem to zmeniť. Ani zvrátiť sa to nedá. Neyaslúžili si to od nás. Nezaslúžili si to odomňa... 

. . .Kde som teraz? ? ? Čo som? Kto som? ? ?  A kde sa stala chyba? ? ? . . .Je toho veľa. A už viac nechcem nikoho obviňovať. Ani nikomu nič vyčítať...Veď to je najľahšie. . . 

ALE! 

. . . Takto som ja NIKDY nechcela dopadnúť. . . Mala som iné plány. Chcela som byť úplne inde. .chcela som byť dobrá žiačka. Chcela som byť obľúbená. . chcela som aby ste na mňa boli hrdí. Chcela som ísť na konzervatórium . Chcela som sa stať herečkou..  Takto ma moji nevychovali...   odpustte mi, prosím. Nechcela som vám ublížiť.



 Blog
Komentuj
 fotka
peter151  19. 11. 2016 21:07
a ako si dopadla ?
 fotka
topanocka  19. 11. 2016 21:08
a co sa vlastne stalo ?
 fotka
wistingher  20. 11. 2016 01:22
nikdy som žiadny blog nečital ale toto bolo super.
 fotka
missingperson  20. 11. 2016 01:23
@3 O, tak to vďaka
 fotka
antifunebracka  20. 11. 2016 20:16
Nechcela by si sa s nami podeliť o svoj životný príbeh? Isto by si našla spriaznené duše, ktoré by ťa podporili, poradili, virtuálne objali.
 fotka
missingperson  20. 11. 2016 20:44
@5 mmm. V každom mojom blogu je napísané niečo o tom ... Keby to mám napísať ako celok, časť birdzákov si to celé ani neprečíta, ďalšia časť sa zgrcia a ďalšia ma tak nepekne odsúdi, ako to vedia len ľudia . Ja si to radšej takto pekne rozkúskujem
Napíš svoj komentár