čiernej farby.Osvetľovač vyťahuje svetlo a zaznievajú aj prvé tóny.Kamarát
- kolega - mi z druhého konca javiska kýva na pozdrav.Usmejem sa a
počúvam, že opäť raz prichádza môj čas.Vychádzam na zložitú scénu
zhotovenú špeciálne pre Hamleta.Obrovské hradby na nich stojaci
vojaci.Veľkolepá scéna a ešte veľkolepejšie predstavenie.Nadýchnem
sa.Vo chvíli keď vchádzam na označené miesto pozerám do plného
hľadiska na "priblblé" tváre našich divákov.Kolega zvláda svoju úlohu
skutočne bravúrne.V divákoch vyvoláva strach a zároveň súcit zo
straty blízkeho.V roli Ofélie sa cítim veľmi mrazivo.Keď si
predstavím čo som musela - chudinka - prežívať kôli pomätenému
Hamletovi.Texty hovorím už takmer automaticky.Šaty, ktoré mám na sebe
sú - na šťastie pre mňa - natoľko dlhé že pod nimi nemusím mať
topánky na opätku.Inak sú krásne.Kostymér sa presne trafil do môjho
"náročného" vkusu.Medzitým čo sa mi toto odohráva v hlave dozrel čas
na moju záverečnú scénu.Svoje účinkovanie v tomto príbehu končím
skokom z hradieb.(Pre tých, ktorí nevedia čo je to Hamlet je to
Skakeasperová tragédia kedy sa má Ofélia - Hamletova družka -
utopiť.)Samozrejme je to obrazné a preto len odchádzam zabalená do
čiernej látky v sprievode smútočných fanfár.V ostatku predstavenia sa
už len jajká, ochká a vraždí.Hamlet však nakoniec dosiahne čo
chce.Pomstí smrť svojho otca.
Ale prečo som ja musela kôli jeho pomste zomrieť?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
wednesday
5. 5.mája 2009 18:30
si fakt hrala?
Napíš svoj komentár