Ako náhle prúdy riek sa bezhlavo vírili nočnou oblohou. Spev krutých zím im venoval aspoň kúsok času. V tom sa kocúrik preplietol pomedzi periny a začal priasť. Hľadal si bezpečný úkryt pred samotou. Nevedel nič. Ani to, čo ho čaká zajtra. Nechápe, a predsa žije.

Pokoj, kľud, samota, mier, aspoň chvíľu zastal čas. Hlasné trúby, aj keď nie až tak hlasné, aby prebili energiu vedomia a myslenia, sa vlečúco ozývajú v priestoroch väčších, ako len v slúchadlách. Hudba sa ozýva a naráža. Šíri sa nie ako hudba, ale ako energia. Každý tón ma silu rozkmitať mozgové bunky, ani nie bunky, ako ostatné atómy. A ty sedíš, ležíš a čakáš.

Všetci už spia. Ty nie. Teraz je tvoj čas. Teraz je tvoj stav, kedy sa posúvaš ďalej a získavaš skúsenosti na tú cestu ktorá skončí tam, kde začala. V tme. V prázdnote. V mieste kde už nebude vojna, kde nebude rozkol myšlienok a ani premáhanie sa vykonávať nechcené. Žiaden hladomor, ani lieky. Všetci sme si rovní. Nikto nie je rovnejší aj keď sa snaží. Dvanásť mužov videlo tú možnosť predísť prázdnote. A videlo ju v živote.

Kde je raj, keď nie tu ? Kde môžeš zajtra robiť čo len chceš ? Byť tým kocúrom a nevedieť ? Sila myšlienok je očistou. Nie peniaze. Ale čistá myšlienka je Boh. Buď sám sebe Bohom a urči ako bude vyzerať zajtra tvoj deň a tvoja noc.

Píšuc, počúvajúc, ja vlastne tvorím. Ako klavirista stláčajúci písmenká vydáva tóny. Je šťastný a na chvíľu oslobodený.

Budem aj som bol vďačný, síce málo. Je veľa vecí, čo sa dajú zmeniť. Chcieť a musieť. Sú to veci hard to achieve. Live&Love. In every dimension, in every time.

Kocúr si ľahol na chrbát. Chce sa túliť ? Veď mám menej energie ako on. Škoda, že sa s ním nemôžem porozprávať.

 Pseudoblog
Komentuj
Napíš svoj komentár