Takže...
Veľká poloplná predajňa, ktorá mi pripomínala nitrianske Tesco okolo pol jednej v noci. Kráčala som vedľa mojej mamy ktorá tlačila nákupný vozík. Nič zvláštneho sa nedialo, proste normálne nakupovanie aké som zažila už najmenej tisíc krát. Pokým som nezbadala Jeho. Stačil mi jediný pohľad a jeho prenikavé modré oči s čiernymi linkami mi prezradili jeho meno. Jared Leto. Herec a spevák skupiny Thirty Seconds To Mars. Bol tam spolu so svojimi kolegami z kapely.
Prechádzali sme okolo nich a ja som sa na neho celý čas dívala. Keď sme ich už prešli, obzrela som sa za seba. Zbadal ma. Usmiala som sa na neho a on sa usmial tiež. Takmer som narazila do jedného staršieho pána, čo šiel oproti mne. Potom sme zastali a mama niečo vkladala do vozíka. Keď som sa obzrela tento krát, už som Jareda nevidela. „Taká škoda!“ pomyslela som si: „Mohla som sa pri ňom zastaviť a poprosiť ho o fotografiu, alebo aspoň o autogram.“ Fotoaparát som mala zo sebou, ale... nevyužila som ho. Teda aspoň zatiaľ nie. Ako som tak premýšľala, mama sa mi dovtedy niekam stratila. Rozhodla som sa, že ju pôjdem hľadať.
Nazrela som do každej uličky čo bola v predajni. A v tej poslednej som znovu uvidela Jareda. Bola tam aj moja mama, ale to ma tak veľmi neprekvapilo. Teraz ma zaujímalo jedine to, že je tam Jared Leto. Vyzeral skvele. Ako vždy. Len on ma trápil v tomto momente. „No tak... Dotoho! Máš šance Mariangela, nezahoď ju...!“ povedala som si sama pre seba a kráčala som rovno k nemu. Na moje prekvapenie sa mi pozdravil.
„Ahoj!“ tak toto ma vážne šokovalo. Hneď potom ako ma pozdravil sa jeho dvaja kolegovia z kapely vzdialili.
„Ehm,... ahoj. Wouw. Ehm, ja... ehm, odfotili by ste sa so mnou prosím?“
„Ale isteže, veľmi rád.“ Usmial sa. „A tykaj mi. Som Jared.“
„To ja viem...“ zadívala som sa na neho tak trochu zasnene a on sa znovu usmial.
„Hm, a ty sa ako voláš?“
„Ja som Mária, a – ale radšej mám prezývku Mariangela.“ Posmelila som sa.
„Fajn, rád ťa spoznávam Mariangela,“ usmial sa a dodal: „tak, čo bude s tým fotním?“
„Oó, jasné. M – mám so sebou fotoaparát. Tu je.“ Usmiala som sa a zadívala som sa do jeho krásnych jasnomodrých očí.
„Super. Tak poďme na to.“ Obaja sme sa pobavene zasmiali.
Objal ma okolo pása a hlavu si mierne položil na moje pravé rameno. Fotoaparát som držala v ľavej ruke, ktorú som dala najďalej ako to šlo pred seba. Obidvaja sme sa usmiali a ja som stlačila gombík. Z fotoaparátu vyrazil blesk a fotka bola hotová. Potom Jared vytiahol zo svojho vrecka na dotrhaných riflových nohaviciach svoj mobil. Urobili sme si ešte dve fotky, jednu s fotoaparátom a druhú s Jaredovým mobilom. Tie fotky boli totálne bezchybné, veľmi sa mi páčili a Jaredovi sa páčili tiež. Poďakovala som mu a rozlúčili sme sa.
„Ahoj... á nezabudni na mňa.“ Povedal mi a usmial sa.
„To nikdy!“ v rýchlosti som na tú vetu zareagovala. To je absurdné, ako by som len mohla zabudnúť? Nemožné! Bolo mi ľúto, že sa s ním musím rozlúčiť. Ale keď človek niečo musí, tak to proste musí. Usmiala som sa a povedala som: „Ahoj...“
„Ja nezabudnem.“ Určite zabudne. Denne stretne veľké množstvá ľudí, ktorí sa s ním chcú odfotiť. To je predsa samozrejmosť. Potom urobil niečo čo ma akosi dosť zmiatlo. Podal mi ruku, naklonil sa ku mne a jemne ma pobozkal na obe líca. Zrazu som cítila ako sa červenám, ale on sa tváril akoby si to ani nevšimol. O to lepšie. Beztak som sa už cítila trápne aj bez toho aby mi niečo hovoril navyše.
„Maj sa krásne Mariangela. Ahoj!“ naposledy sa usmial v mojej prítomnosti a pustil moju ruku.
„Ty tiež. Ahoj!“ usmiala som sa a pritom som mu celý čas hľadela do očí. Sú tak krásne, prenikavé jasnomodré. On celý je krásny, akoby bol synom Apolóna – gréckeho boha Slnka.
Otočila som sa a kráčala som späť k mame. Keď som sa obzrela, zbadala som, že aj on sa obzrel. Tak som sa usmiala a zakývala som mu. Zopakoval to čo som urobila aj ja a obaja sme sa naraz obrátili a každý sme šli svojou cestou.
Zrazu niečo počujem. Príšerný zvuk pripomínajúci môj budík. Počkať! To je môj budík!!! Ach nie. Zatvorila som oči a hlasno vzdychla. Bolo to riadne bolestivé. Môj najkrajší moment v živote bol vlastne môj sen. Toto je strašné! Ááá! Mňa porazí. Verila som tomu, že to skutočnosť, ale ukázal sa opak. Len obyčajný sen! Vlastne nie, nebol to len tak nejaký sen, bol to úžasný sen. Najkrajší aký sa mi kedy sníval. A ja naň nikdy nezabudnem!...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár