Maminka, prečo ma nechceš?

Predvolanie svedčiť.

„Mami, musím tam ísť?“
„Musíš“
„Prečo??“

Chybný krok. Nemala sa radšej nič pýtať. Začína sa starý známy kolotoč plný kriku a nadávok.

„Prečo? Preto že si tam bola a musíš“
„Človek musí iba zomrieť“ zahundre si sama pre seba, zrejme však nie dosť ticho na to, aby ju matka nepočula.

„A prečo ja musím platiť tvoju prašivú školu, povieš mi?“

Mlčí. Po tvári jej tečú slzy.

„Há? Tak prečo ty malá suka?“
„Lebo nemám 18“ šepne potichu a zrak naďalej upiera od zeme
„oh tak ty nemáš 18, ty naše chúďatko. Čo keby som ti ju prestala platiť, ha?“

Odváži sa zdvihnúť zrak a pozrieť matke do očí. V tej chvíli sa však ona začne hystericky smiať a jej prebehne hlavou či je normálna.

„Ja-a, môžem už ísť?“ opýta sa potichu
„ale ale kam by si šla?“
„Učiť sa, robiť si seminárku“
„Milá moja, ja som sa niečo pýtala. Prečo ti mám platiť tú tvoju školu?“

Mlčí.

„Notak? Hovor!!“ skríkne na ňu až sa od ľaku strhne. „Počuješ?? Hovor inak uvidíš“
„Aby si ma videla čo najmenej“ povie úprimne a utrie si rukávom tvár

Facka. A ďalšia a ďalšia.

Kľačí a rukami si kryje tvár.
Z nosa sa jej púšťa krv.
Cíti ju všade.
Steká jej po tvári, cíti ako jej zateká do hrdla.
Počuje nad sebou matkin smiech a jej sa z očí lejú slzy ešte viac.

„Nevyplatíme školné dobre?“ počuje nad sebou a núti ju to ešte viac sa rozplakať pričom cíti pálčivú bolesť v hrdle.

Často proti nej matka využíva túto vetu.

Vie, že tým, že jej vezme Košice, ju zničí. Mnoho ľudí školu neznáša a nevie sa dočkať kedy príde piatok a oni môžu ísť domov z intráku. Ona je iná. Ona sa nevie dočkať nedele, kedy zavrie za sebou dvere bytu a nasadne na vlak či autobus.

Čím viac sa približuje k východu tým viac sa cíti sama sebou.
Teší sa na intrák, na školu. Hlavne, že je to ďaleko od jej trvalého bydliska.

Zo zamyslenia ju vytrhne ďalšia facka. Zasiahne jej ucho.
Na chvíľu má pocit, že všetko okolo nej sa ponorilo do ticha. Rozkašle sa. Zababrala od krvi koberec.
Vie, že za to dostane, len sa modlí aby si to mama nevšimla, neskôr to vyčistí.

„Chcem ísť k otcovi“ rozplače sa z plného hrdla. Nedokáže sa ovládnuť.
„Tak princezná chce k ocinkovi? Moja milá spamätaj sa otec ťa nechce!!! Má malé dieťa s tou kurvou on ťa nechce kedy to pochopíš? Nič preňho viac neznamenáš. Ke-dy to ko-neč-ne po-cho-píš?“ počas posledných slov ju ťahá za vlasy a bije hlava nehlava.

„Uži si posledný mesiac v škole. od nového roka mi je jedno kam pôjdeš, školné nevyplatím“

Za vlasy ju vytiahne na nohy a doslova jej napľuje do tváre. Nakloní sa k jej zakrvavenej tvári a zašepká „zbohom Košice, zbohom školička. Óóóó´zbohom milované Košice“ a rozosmeje sa jej priamo do tváre.

Odchádza z domu so širokým úsmevom na tvári. Nezaujíma ju vzlykajúce dievča na zemi. Zaujíma ju zrejme jediné – krčma.

A ona?

Leží. Zahanbená, celá od krvi. Pokúša sa donútiť telo spolupracovať, no nedokáže sa postaviť.
Rozplače sa. Tak ako ešte nikdy.

Zatvára oči a dúfa, že už sa nezobudí.

Mami, čo som ti urobila, že mi neustále ubližuješ?
Mami, robí ti radosť vidieť na mojej tvári krv a slzy?
Mami, prosím už mi nespôsobuj bolesť.

Mami, načo si ma mala keď ma neľúbiš?

 Blog

19 0 1 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu