Mnoho krát, ak človek nerobí niečo správne, má okolo seba ľudí, ktorí mu to naznačia, povedia, dajú na vedomie, že asi nekoná správne. Čo ale spraví ten človek? Nič. Pokiaľ nedošiel „na koniec útesu“, pokiaľ teda nedošlo ku konverzii, ten človek si to vyargumentuje sám, presvedčí sám seba o svojej pravde a to, čo mu hovoria iní absolútne nevníma. Až keď sa stane „to“ (tá konverzia), v človeku sa niečo zlomí a potom je schopný vidieť to, čo sa mu mnohí snažili povedať už dlhšie. Preto je fajn dať človeku spätnú väzbu, v rámci ponúknutia možností iného fungovania, aj keď je to nepríjemné pre oboch väčšinou.
No a po tej konverzii, keď je už človek ochotný a pripúšťa a uvedomuje si, že potrebuje niečo vo svojom živote zmeniť, prichádza rozhodnutie. Rozhodnutie je veľmi dôležité, ale opäť samo o sebe vôbec nič neznamená. Poviem príklad, taký veselý. Sedia 4 žabky na lekne, ktoré leží na hladine jazera a 3 z nich sa rozhodnú skočiť do vody. Koľko žabiek zostane na lekne? 1? Nie. Všetky 4, lebo oni ešte neskočili, oni sa len rozhodli. Ďalší veselý príklad. Strašne mi treba cikať a rozhodnem sa ísť teda (celkom logicky) na wc. Čo sa stane? Pocikám sa. Lebo kým to nevykonám, nič sa nedeje, ešte to stále zostáva len na úrovní rozhodnutia. A preto rozhodnutie je veľmi dôležité a bez neho to nejde, ale žiaľ samo o sebe, bez činu, nič neznamená.
A čin je vec jednoznačná. Proste to urobím. Mysli – konaj – cíť (klasika). Rozhodnem sa, urobím a pocity sa dostavia. Nie naopak, nikdy nie naopak. O tom potom tak niekedy do hĺbky zas.
No, ale to, aby sa tie pocity dostavili, musím aj niečo urobiť. Musím to prijať. Prijať ako fakt. A práve to prijatie má tiež nejaké fázy. Na začiatku je väčšinou odpor. Odmietam to – nie, nie, nie, to nie. To nemôže byť pravda. Nechcem to, rýchlo to potrebujem zmeniť a pre tú zmenu urobím všetko. Potom, druhá fáza je vyjednávanie – určite sa s tým dá niečo robiť, vyskúšam toto, vyskúšam hento, tamto. Nasleduje fáza hnevu – hajzel jeden!! Potom príde fáza smútku a precítenie, uvedomienie si toho. Nech to prebolí, rozlúčim sa s tým. A potom nastáva prijatie. Sama na sebe poznám, že je to tak, že tie fázy aj ja zažívam tak, ako som ich tu popísala. To si pamätám, neviem už ani odkiaľ, ale keď som to počula prvý krát, tak som bola dosť prekvapená, že je to takto pomenované, popísané. Je fajn o tom vedieť, lebo potom sa prijatie tej zmeny značne zrýchli, aspoň zvyčajne.
Vybrala som si túto tému, lebo sa s jednou zo zmien v mojom živote pasujem. A vedome si uvedomujem, že sa nachádzam vo fáze smútku. Cez fázy odporu, vyjednávania, hnevu som už prešla. Je to také zaujímavé vedieť, že ak niečo končí, príde za tým niečo iné. Že každý koniec znamená nový začiatok a väčšinou mi to vôbec netrvá tak dlho, lebo ja som celkom flexibilný človek. Je mi ľúto ani nie tak toho, že niečo skončilo, ale skôr toho, ako to skončilo. Spomínam si na všelijaké zážitky od totálneho nezáujmu, cez hnev, krik, ťahanie za slovíčka, až po a to najmä, smiech, srandu, rozhovory, len bežné dni, výnimočné obdobie a veeeľa potu, námahy, úsilia a ešte neviem čoho. A radšej končím.
Dobrú noc.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
orphanka
14. 5.mája 2014 11:17
super blog ..a vlastne je to aj pravda ale su aj ludia ktori maju mega silnu volu a dokazu par tych krokov preskocit
Napíš svoj komentár