Narodila som sa 1. novembra 1991 o 11 h doobedu a mamka hovorí, že v ten deň strašne snežilo. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo milujem sneh. Milujem nie len sneh, ale celú zimu. Odjakživa som mala radšej zimu ako leto. So zimou sa odjakživa spájajú Vianoce, tak tie som pochopiteľe vždy milovala tiež.
Keď som bola malá, bola som dosť tak materiálne zameraná. Bola som dieťa a ako každé dieťa, mala som rada hračky. Keďže som v rodine jediné dievča, rodičia ma tak trochu rozmaznávali. Môj otec mal dobré zamestnanie a veľa zarábal, bola som zvyknutá na to, že so dostala takmer všetko, čo si moje oči zažiadali a preto som si aj Vianoce ako sviatok spájala s hromadou darčekov, najviac ma vždy potešili nejaké športové pomôcky ako bicykel, kolieskové korčule či korčule na ľad, lyže a lyžiarky, ale nepohrdla som ani barbinami, neskôr rôzne cd-čká, discman, rôzne potreby na písanie, kreslenie a mamka mi vždy kúpila nejaké krásne oblečenie.
Ako som rástla a trocha si začala uvedomovať svet, zmenila som pohľad na Vianoce ako na sviatok. Trošku do popredia mojich hodnôt sa dostala rodina a spoločne strávené chvíle. Všade v televízii a u spolužiakov sa hovorilo o pohodovej vianočnej atmosfére, o pečení vianočných perníkov a koláčikov, o krásnych chvíľach strávených spoločne v kruhu najbližších pri štedrovečernom stole a podobne. Mala som strašnú túžbu to zažiť a nerozumela som celkom dobre, prečo sa u nás Vianoce dejú úplne iným spôsobom. U nás bolo na Vianoce strašne veľa stresu. Mamka sa vždy snažila, niekedy z posledných síl i z posledných peňazí nakúpila potraviny a uvarila kráľovskú štedrovečernú večeru, vyzdobila byt (okrem stromčeka, ten som robila ja s tatim), nakúpila stromčeky, zapálila sviečku a snažila sa urobiť príjemnú atmosféru. Ale ja som na nej videla, že sa niekedy pretvaruje a neteší sa a v podstatne, že jej už na seba nezostala energia, všetkú ju investovala nám – svojej rodine. Ten úsmev, bol len kvôli nám, zdalo sa mi, že má chuť skôr plakať. A štedrý večer tradične pokračoval tým, že tesne pred večerou, počas, ale najmä po môj tatik začal akosi popíjať rôzne alkoholické nápoje a po rozbalení darčekov sa strhla hádka, niekedy aj bitka, všetci boli smutní, mamka veľa plakala a ja tiež, niekedy sme museli utiecť z domu aspoň kým tati nezaspí. Niekedy nám bola strašná zima, ale mne mamka vždy vzala bundu, čiapku, šál, čižmy, všetko. No sebe vždy nestihla, niekedy bola v šľapkách. Prechádzali sme sa medzi bytovkami na juhu a pozerali sa, ako ľuďom doma svietia stromčeky, niekedy sme počítali zasvietené stromčeky a stromčeky, ktoré blikali, hrali sa hádaj na čo myslím a sledovali okno na našom byte. Hneď ako sa zhaslo svetlo, šli sme domov. A toto boli u nás tradičné Vianoce (ako aj všetky ostatné sviatky). Neskôr, keď som už dospievala a začínala mať vlastné názory a postoje a hodnoty a podobne, tak presne v tom čase sme sa s mamkou odsťahovali. Bývali sme samé v jedno izbovom byte a Vianoce sme trávili vo dvojici. Bolo mi trošku smutno a časom sme sa veľa hádali, opäť to neboli Vianoce ako z televízie, alebo ako mi opisovali kamoši, spolužiaci... Jeden rok som vymyslela, že by sme mohli ísť ku ostatným na juh, do starého bytu s tým, že oco nebude piť. To bola podmienka. Za každú cenu som proste chcela urobiť tú krásnu rodinnú vianočnú atmosféru a myslela som si, že teraz by sa to azda prvý krát v živote mohlo podariť. Omyl. Oco to nevydržal a dopadlo to úplne tradične nanič. Presne v tej chvíli som rezignovala od Vianoc. Budúci rok sme boli s mamkou samé dve a ja som mala z Vianoc úplnú paniku, bála som sa, že budem sklamaná opäť. Začala som ich neznášať pomaly až. V tej dobe mi dosť pomohol priateľ, spomínam si, keď mi cez štedrovečernú večeru napísal niekoľko –dsať (dvadsať, tridsať, štyridsať...) sms a hneď potom ma zobral vonku na prechádzku a tak. Bolo to od neho milé, ale skoro vôbec mi to nepomohlo. A potom som prestala veci očakávať. Úplne som prestala mať očakávania, ktoré vnucuje vonkajšok, lebo málokedy sa mi splnili. A pomohlo.
Ako vyzerajú Vianoce u mňa dnes a čo pre mňa vlastne znamenajú? Vyzerajú asi tak, že si idem ráno zacvičiť, niekedy poobede zbehnem k ocovi a bratom zapriať veselé Vianoce, večerám v kruhu blízkych nejaké v rámci možností čo najzdravšie jedlo. Atmosféra je príjemná, žiadny alkohol, kopec srandy a rozprávajú sa všelijaké príbehy z minulosti, mám to rada. Potom sa ide o nejaké 2 hodinky na darčeky, ktoré by mali byť iba také symbolické, alebo nejaký jeden väčší spoločný darček. Nakoniec zbehnem k mamke popriať veselé Vianoce, kde väčšinou je aj môj najmladší brat.
Ani dnes nemám rada ten „humbuk“ okolo Vianoc – darčeky, upratovanie, varenie a podobne... Vianoce pre mňa skôr znamenajú naozaj príjemný čas v kruhu blízkych a to, že sa môžem tešiť z ich prítomnosti a povedať im čo pre mňa znamenajú. Ale ja im to hovorím vždy, keď je to vhodné Napríklad minulý rok som dostala taký krásny list na Vianoce ako darček, že ma dojal a mám ho odložený a je to úžasný pocit, prečítať si, čo môžem pre niekoho znamenať. A tento istý pocit by som chcela posúvať ďalej. To je moje posolstvo Vianoc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár