Tak všelijak.
Som nerozhodná. Či?
Ajejé... Ani neviem kde začať. Perfekcionizmus. Nemám ho rada.
Nezáleží na tom, či sa bojím alebo nebojím, ide o to, či to treba alebo netreba. Či je to správne.
Niekedy by som naozaj strčila hlavu do piesku ako pštros a tvárila sa, že neexistujem. Do čerta, zas som niečo posr... pokašlala. Neistota, pochybnosti, nerozhodnosť. Zbavovala som sa už všeličoho, ale toto mi dáva riadne zabrať. Niečo začnem a nedokončím to z prostého dôvodu, rozmyslím si to. Nedodržím, čo by som mala ak veci nejdú na 100%. Mám obavy, že niečo pokašlem a preto neriskujem a ak áno, mám neskutočné pochybnosti. Čítaš si a hovoríš si, moja, daj sa liečiť. Ti poviem, že mne by ani to nepomohlo muhuhaha. A ani to nie je nejaký zvláštny predmenštruačný syndróm. Je to normálna zlá vlastnosť.
Zatiaľ najväčšie problémy mi spôsobovala žiarlivosť. Tyvogo, tak to boli dobré 2 roky, kým som to dostala pod kontrolu tak, že ako dá sa. A ďalší rok, kým som už mohla povedať, že s tým nemám nejaký extra veľký problém. Hm... A toto som si sotva uvedomila.
Uvedomujem si to. Áno, je to tak. Hlava je základ a to v čomkoľvek. Tak ako som bola lenivá, prchká, žiarlivá, urážlivá, tak som teraz nerozhodná (neistá). No bože moj... Koľko, že to mám? 23? To je lačés Pretože, za každou zlou vlastnosťou sa skrýva nejaká dobrá. Proste na tom popracujem a bude to dobré. A získam aj pridanú hodnotu okrem toho, že budem lepším človekom, budem vedieť povedať, „hej viem, ako sa cítiš, mne pomohlo to a to...“
Takých rečí, že „takí ľudia ako ty to nie že ďaleko, ale nikde nedotiahnu“, jooj, tých som sa napočúvala Ale vďačná som úprimne za každú kritiku. Toľko krát som počula „niekedy mám pocit, že ty ani nevieš, čo chceš“ a ja si hovorím „ale ja viem presne čo chcem“. Dlho som si hovorila túto frázičku, kým mi nedávno došlo, že ee, ja fakt neviem čo chcem. Resp. niečo chcem, ale ako dlho mi to vydrží, kým si to ZAS nerozmyslím... Žiaľ, neuvedomovala som si to. Keď si niečo neuvedomuješ, nemôžeš to zmeniť, nemôžeš nič, lebo ani nechceš, lebo ani nevieš. Ale nie nadarmo som to nazvala „ďakujem“. Lebo ja naozaj ďakujem a som úprimne vďačná, že som dostala takú príležitosť uvedomiť si túto moju vlastnosť a možnosť zbaviť sa jej (i keď by som si vedela predstaviť aj inú príležitosť no). I keď vedomosť (o niečom) neznamená automaticky schopnosť (zmeniť to niečo), ale ideme na to zlato.
Tá pozitívnejšia vec čo sa mi stala, mi momentálne veľmi silno intenzívne pomáha. Posledné dni, čo dni týždne, boli zlé, otrasné, škaredé, hnusné... Veľa zlého sa urobilo... A vtedy, presne vtedy mám pochybnosti (jak furt), či to, ako sa pozerám na veci, na život, na seba a iných... má vôbec zmysel. Načo?? Tí ľudia, kt. chcem, aby si to všimli a ocenili to majú srdečne v zákutiach análneho otvoru, tak načo?? A vtedy prišlo svetielko nádeje. Niekto, kto si to všimne, ocení, ale to hlavné, komu to pomôže. A to najviaaaac. Je to motivácia robiť pozitívne veci (myslieť, cítiť, hovoriť, písať, konať) z princípu, lebo konať tak je správne. Aj vtedy, keď si myslím, že sa nik nepozerá. A ono to potom má zmysel. Má zmysel keď to pomôže 1 z 10 a nie to, keď to pomôže 5 z 13. Hahhh...Ďakujem silno.
Tento text opäť použijem na nejakom meetingu, ale dávam ho sem preto, aby ste sa zamysleli nad tým, ako riešite, ak vôbec svoje problémy. Nie je to len o tom, bože načo to tu rozoberám také dristy, blbé reči, úplne oničom. Je to môj dar vám, ako ja riešim svoj problém. A riešiť znamená uvedomiť si, pomenovať, nahradiť pozitívnym. Byť lepším. Najprv vnútri a potom navonok. Skratky neexistujú.
Dobrú noc.
L.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
20. 5.mája 2015 16:46
ty si sisi 2
Napíš svoj komentár