Ľudia sa schádzajú keď si rozumejú a rozchádzajú sa keď si nerozumejú. Vraj.
My sme si rozumeli a predsa sme sa rozišli. Zvláštne. My. Rozišli sme sa. Možno to tak malo byť.
A možno som teraz šťastná. Alebo budem. Možno. Dokelu, samé možno...!
Nedokážem definovať toto obdobie.
Neviem, čo teraz. Fakt nie. Je mi však akosi ťažko. Ťažko pod týmto mojim miniatúrnym- v niektorých oblastiach smiešne detským- svetom. Skončila sa veľká etapa môjho života - veď sme boli spolu rok. A bol to skvelý rok! Len skončil trochu smiešne... - pár sĺz, sklamanie, a pocit...keď čakáš, že už už to príde, už to bude všetko zasa fajn, už- už všetko z teba opadne... no nakoniec sa nekoná vôbec nič, a ty stále stojíš pod tým tvojím miniatúrnym smiešnym svetom s úbohou otázkou, čo a ako bude ďalej, a čo bude, ak nakoniec na teba naozaj spadne.
A síce možno nie si nešťastný, ale nie si ani šťastný. Vlastne si... prázdny...
A potom to príde- začneš skúšať všetko, čo by ťa mohlo urobiť šťastným, jedno nepravdepodobnejšie ako druhé. Berieš veci úplne vážne. Berieš veci úplne ľahostajne. Nesprchuješ sa. Drhneš sa každé ráno. Presedíš za počítačom a 4 pol dňa do neskorých ranných hodín. Týždeň sa nelogneš na pokec, ICQ, ani MSN. Prežieraš sa, potom sa rozhodneš "žiť zdravo" a každý večer odbehneš niekoľko kilometrov. Skúšaš začať si s niekým novým, nezačať si s nikým, nechať veciam voľný priebeh. Ostriháš si vlasy. V zúfalstve po chvíľke nefalšovaného šťastia robíš jednu hlúposť za druhou, aby si nakoniec zistil, že nevieš, čo chceš, respektíve chceš všetko.
Neviem, kde mám hlavu skloniť
každé miesto vraví odíď...
Spadla som. Dosť tvrdo. Nehovorím len o tom páde na hlavu pred mesiacom pri tom nápade so saltom. (To mi pripomína, že som vtedy bola chvíľku šťastná...) Potkla som sa. Neviem kedy a neviem kde. A neviem ani, ako sa postaviť, oprášiť kolená, a ísť ďalej. Neľutujem NIČ. Mrzí ma VŠETKO.
Čo teraz?
Záchod
Komentuj
3 komenty k blogu
2
To isté čo Romanka predo mnou, vravím si wow, Lojluš ma volačo nové, vtipné a... a... Poviem Ti, dostala som po hube.
Čo ti povedať? Vieš, že čokolvek by som ti napísala, tak to aj tak nepomôže. Snáď len... všetko bude okej, vlasy dorastú, rany sa prelepia a potom príde deň, keď vstaneš, usmeješ sa a ten obrovský balvan úzkosti a pochybnosti bude preč. Určite.
Čo ti povedať? Vieš, že čokolvek by som ti napísala, tak to aj tak nepomôže. Snáď len... všetko bude okej, vlasy dorastú, rany sa prelepia a potom príde deň, keď vstaneš, usmeješ sa a ten obrovský balvan úzkosti a pochybnosti bude preč. Určite.
3
Leuska...s sokom sa mozem iba pripojit...napadlo mi iba, ze uz sme sa dlho nerozpravali..cas to zmenit...
a okrem toho
pocit pohody a zaroven uplneho prazna ma drzal posledny mesiac minimalne..cize velmi dobre poznam..
co sa to teda deje?
a okrem toho
pocit pohody a zaroven uplneho prazna ma drzal posledny mesiac minimalne..cize velmi dobre poznam..
co sa to teda deje?
Napíš svoj komentár
No teraz neviem, čo mám povedať, som v šoku, lebo je to tak prudko reálne, tak prudko tvrdé a zároveň skvele napísané. A ja sa len pýtam... Čo sa deje?
...blbá otázka...
Skôr:
Prečo sa to deje?